Moje africké dieťa

er9b0176_1

er9b0174_1

Vo filme Hranice zlomu pricestuje Sarah Baufordová, dáma z vyššej spoločenskej vrstvy z Anglicka do utečeneckého tábora v Etiópii. Prichádza so zásielkou potravín, aby pomohla počas sucha, ktoré sužuje krajinu. Stretáva sa tu s hladomorom, bolesťou, utrpením aj smrťou. Zoznámi sa so svojráznym doktorom Nickom Callahanom, ktorý vedie tábor. Keď sa jej pobyt blíži už ku koncu, pri jednej príležitosti sa ho spýta, prečo ju nikdy neoslovuje menom. Odpovedá, že človek, ktorého pozná po mene, sa stáva jeho priateľom. Spomína na prvého chlapca, ktorému zachránil život, avšak po niekoľkých rokoch zomrel. Poznal jeho meno. Musí si ho stále pamätať, aj keď z jeho života odišiel. Ak by každý koho stratí mal meno, bolo by to utrpenie pre neho neúnosné…

„Riskujeme, že budeme trošku plakať, ak sme sa nechali skrotiť.“ A. de Saint-Exupéry

V detstve som veľmi nemala rada africké deti. Maminka ich začala spomínať vždy v situáciách, keď bolo treba dojesť kelovú polievku, tekvicový prívarok alebo iné jedlo, s ktorým som s nechuťou zápasila na tanieri. Hovorievala: „To, čo je na tanieri, to sa zje! Vieš ako by si na tomto jedle pochutili deti v Afrike, ktoré nemajú čo jesť?“  Bolo mi ich ľúto, ale môj apetít po týchto pokrmoch sa nezvyšoval.

Africká dievčina Sinaida mala 14 rokov, keď vstúpila do môjho života. Vtedy bola v šiestom ročníku na základnej škole. Rada spievala a tancovala. Chodievala na súťaže v tanci a veľmi sa jej darilo. Pochádzala z ôsmych detí. Žila so svojou nevlastnou matkou, kde bol pre ňu život veľmi ťažký. Preto šla do detského domova, kde jej situácia bola o niečo lepšia. Tam mohla chodiť do školy. Napísala mi veľa listov. Častokrát písala o škole a záverečných skúškach. V každom liste mi zdôrazňovala, aby som sa modlila za ňu a za to, aby sa jej darilo na skúškach v škole. Snažila sa mať čo najlepšie výsledky, aby mohla ísť študovať ďalej. Snívala o tom, že sa stane televíznou hlásateľkou. Predstavovala si, že takýmto spôsobom pomôže chudobným. Keď sa dostala na strednú školu, písala mi, aká je hrdá na to, že sa jej to podarilo. Spočiatku sa cítila nesmelá na novom mieste, ale tešila sa, že sa tam bude môcť veľa naučiť. Potom, ako začala študovať na novom mieste, som už s ňou stratila kontakt.

Modlila som sa za jej skúšky, ale častokrát som si na ňu spomínala aj v iných situáciách môjho každodenného života. Keď som si líhala do mojej pohodlnej postele s mäkkým matracom, myslela som na to, v akých podmienkach asi niekde zaspáva. Niekedy pri chutnom a výživnom jedle som si predstavovala, že prinajlepšom dostala na tanier kukuričnú kašu alebo zemiakové placky „čapati“. Niekedy som si na ňu spomenula, keď som vošla do sprchy alebo len pustila vodu z vodovodu.

Stala sa súčasťou môjho života na niekoľko rokov, a aj keď bola tak ďaleko a vlastne sme sa nikdy nestretli, ovplyvnila ma viac, ako by som čakala.

Dnes už nie sme v kontakte, ale nejakým spôsobom ju nosím stále vo svojej mysli. Niekedy si na ňu spomeniem a rozmýšľam, či sa jej podarilo splniť svoj sen, či dokončila štúdium na strednej škole, či ešte stále tancuje alebo sa jej život vyvíjal úplne iným smerom.

Na utrpenie sa pozerá ľahšie, keď nie je pre nás osobné, keď s ním nemáme vzťah, keď nám nevstúpi do srdca. Ak zostáva anonymné, ak zostáva bez mena.

Rada by som ťa vyzvala, aby si zvážila vystúpiť z tejto anonymity. Tam sa totiž stretáva človek s človekom. Áno, je to miesto, kde sa stávame zraniteľní. Ale je to zároveň miesto, kde môžeme prežiť spojenie, blízkosť a byť aj obohatení. Je to miesto, kde môže nastať zmena v tvojom živote ale aj v živote blížneho. A v dnešnom globálnom svete je blížnym aj  človek na opačnej strane planéty.

[author] [author_image timthumb=’on‘]http://malaika.sk/img/logo.png[/author_image] [author_info]Jana Makovíni pracuje pre Nadáciu Integra ako ekonómka. Nadácia už viac ako 10 rokov realizuje program Malaika. V rámci neho je možné adoptovať si dieťa na diaľku v Keni alebo Etiópii, a tak mu pomôcť získať prístup k vzdelaniu, pravidelnej strave a zdravotnej starostlivosti. Viac informácií môžeš získať na stránkach: www.malaika.sk alebo www.integra.sk.[/author_info] [/author]

zdroj fotografií: archív Nadácie Integra, Zuzana Halánová a Daniel Laurinc

 

Zdieľať
Jana Makovíni

O autorovi Jana Makovíni

Ráno jej to chvíľku trvá, kým sa skutočne preberie, no po tom, čo dopije šálku kávy sa už na vás bude usmievať. Pracuje ako ekonómka v rozvojovej organizácii, ale po pracovnej dobe rada opúšťa svet čísel a pravidiel a ponorí sa do niečoho tvorivého. V poslednej dobe ju najviac teší výroba šperkov a pohľadníc. Svoj život si nevie predstaviť bez hudby. Ak si práve niečo nepospevuje, tak jej pravdepodobne chodí nejaká melódia aspoň po rozume. V kabelke by jej nemala chýbať rozčítaná kniha a zápisníček, pre prípad, že by ju prekvapila nejaká nečakaná inšpirácia. Má rada dlhé a hlboké rozhovory s ľuďmi, s ktorými môže vzájomne zdieľať život alebo sa od nich niečo naučiť. Fascinuje ju rôznorodosť kultúr, zvykov, jazykov, či jedál z iných krajín. Najlepší relax je pre ňu plávanie a prechádzka pri Malom Dunaji.

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *