Moji starí rodičia postavili dom za vojny v roku 1940. Dom leží na dlhom úzkom pozemku a z leteckého pohľadu vyzerá ako rezanec do polievky. Vpredu je pomerne veľká predzáhradka, potom dvor, zeleninová záhrada a na konci ovocný sad. A presne tam v tom sade sme postavili náš dom. Kedysi to tu vypadlo inak; chovali sa ovce, kačice, husy, sliepky, králiky a vždy mali psa. Starí rodičia už dávno nežijú a v starom dome dnes býva môj otec, ktorý prevzal titul Dedo. Náš dedo je vášnivý záhradkár, a keď je oblečený v “modrákoch”, tak sa cíti šťastný. Typické, alebo skôr netypické, na starom dome je, že v predzáhradke sú postavené úle. Momentálne je tam tak 12 včelstiev. Dedo tvrdí, že keď nedostane svojich 15 žihadiel za sezónu, tak ochorie.

Neviem komu to napadlo dať úle pred vchod do domu, ale keďže to tam je odvždy, už som si na to tak nejak zvykla a nepríde mi to divné. Pamätám si však, ako raz nič netušiaca návšteva zaparkovala pred domom, ale keď otvorili dvere auta, len zhrozene zaspätkovali, rýchlo ich znova zavreli a odmietli vystúpiť. Museli sme otvoriť drevené vrátka vedúce do záhrady, aby mohli vojsť zadným vchodom.

Záhradu má dedo príkladne upravenú a zelenina stojí v rovných šíkoch ako vojaci na stráži. Túto jeho záľubu som  po ňom nezdedila ani v najmenšom. Veľkou urážkou pre neho je, keď bezmyšlienkovite prejdem cez záhradu bez toho, aby som pochválila ako je reďkvička už veľká a ako sa mu toho roku vydaril cesnak. Najhoršie je, že väčšinou všetko dozrieva naraz, a tak jeden týždeň jeme šalát aj k pareným buchtám, druhý týždeň nám zas reďkovky lezú ušami.  Aj tak je to márne, dedo urazene namieta, že nič nejeme. Už je vraj šalát v kvete a reďkovky drevnaté, že sa na to vykašle a budúci rok všetko zatrávni. A tak je to každý rok.

Najhoršie je, keď príde zaváracia sezóna. Bez ohľadu na to koľko zavarenín zostalo ešte z minulých rokov, veselo sa zavaruje ďalej. Police v pivnici stenajú pod tiahou ďalších pohárov. A potom sa musím nimi prebíjať k tým s najstarším dátumom. Napadlo mi, či zaváranie nie je typ duševnej poruchy…

Babička je presne opačný typ ako dedo. Myslím tým, že je úplne na opačnom spektre záujmov. Miluje mesto, divadlá, kaviarne a jógu. Každý rok vymyslí nejakú zmysluplnú dovolenku a dedo smutne, hoci len nakrátko, opúšťa svoje kráľovstvo. Nezabudnem ako som ho raz našla sedieť pod orechom, popíjať Plzeň, bafkať faječku a pritom zahlásiť: “Ešte keby trošku popršalo a tá dovolenka by nevyšla, bolo by to dokonalé.”

Len čo vytiahne päty z domu, už na druhý deň volá, či je všetko v poriadku, koľko napršalo a vôbec sa neuspokojí s odpoveďou, že “trošku”. Musela som ísť nazrieť do sudov a na milimetre presne zistiť, koľko vlahy dostali tie zelené potvory.

Jedného dňa keď som balila deti do tábora, prišiel k nám, aby nám oznámil, že ešte dva dni a začnú dozrievať ringlóty. Keď som mu objasnila, že deti tu dva týždne nebudú, nahnevane zahlásil: “A budúci rok žiadne tábory ani dovolenky, nemá kto jesť ovocie a zeleninu!”

Otočil sa a len som počula ako si ešte hundre: ”Zatrávnim…… všetko zatrávnim.”

Žiaľ, toho sa asi nikdy nedočkáme. Momentálne sme v sezóne sušenia sliviek a jabĺk, muštovania, varenia slivkových gulí, zbierania jabĺk a hrušiek.

Krásnu jeseň vám prajem.