Keď strácame kontrolu

 

 

5356353811_3225243db9_z

2760833068_40d3dbc20b_z

photo

Moja sestra prednedávnom zdieľala článok z huffingtonpost.com na mojej facebook-ovej stránke. Nenapísala žiaden komentár, reakciu nechala na mňa.

Po prečítaní článku som nevedela, či sa mám smiať alebo plakať. Čo mi ním chcela naznačiť? Podobám sa podľa nej tej žene z článku? Uťahuje si z našej ďalšej sestry?

Neopýtala som sa jej. Nebola som si istá, či vôbec chcem poznať odpoveď.

Možno si aj ty čítala spomínaný článok, “5 slov, ktoré všetko zmenili”.

Mama, ktorej sa článok týka, samu seba opisuje ako “manažérku” svojej domácnosti. Keďže som aj ja matkou 4 detí (a navyše mám ešte 1 manžela a psa), popri čítaní jej opisu ako zvláda starostlivosť o všetko a všetkých som sa cítila podobne ako ona.

V mojom živote bolo obdobie, kedy som rozdávala rozkazy častejšie ako láskavé slová… Kedy som reagovala na malé každodenné nepríjemnosti akoby to boli najhoršie pohromy, ktoré sa mi mohli prihodiť… kedy mi bežné ľudské návyky zdvíhali krvný tlak do nebezpečných výšok.

O členov mojej rodiny som sa mala starať, no ja som ich chcela organizovať, až kým neboli úplne ovládaní a cítili sa zviazaní.

Byť dobrým manažérom si vyžaduje robiť rozhodnutia a vydávať príkazy, inak sa nič nepohne. Použijem príklad sobotňajšieho upratovania. Moja rodina netuší, čo všetko je potrebné vyčistiť (aj keď ja naozaj nerozumiem, ako to nemôžu vidieť) a naviac, oni ani nevedia ako to majú urobiť, preto ich musím v tejto činnosti zorganizovať. Dávam príkazy a kontrolujem, či ich vykonajú správne (podľa mojej predstavy). Trochu to pripomína vojenský výcvik; aj preto sa na sobotu nikto z rodiny neteší. Priznávam, že častokrát je súčasťou “organizovania” veľa kriku. No napokon, prinesie to úspech v podobe čistého domu. Misia splnená. Prehliadam fakt, že všetci sú na mňa potom nahnevaní?  

Podobne ako to má žena v článku, moje deti a manžel sú odo mňa veľmi odlišní: umelecky založení, milujúci zábavu, pohodoví, spontánni a hlavne spomalení. Preto je potrebné, aby som ich všetkých zorganizovala, i keď je ťažké naučiť sa zvládať rôzne reakcie rozličných osobností. Keď sa snažím niečo dosiahnuť (či už je to mať čistučký dom, ísť von, dostať deti do školy), je náročné vážiť si tieto odlišnosti a nenechať sa nimi vytočiť.

Ľudia, ktorých som mala milovať bezpodmienečnou láskou mali vlastnosti, ktoré ma iritovali, rozčuľovali a neustále ohrozovali môj dokonale vymyslený plán – ten bol efektívny, precízny a pod mojou kontrolou.

Prebúdzala som sa nahnevaná a iritovaná, s myšlienkou, že znova musím organizovať to, čo sa zorganizovať v podstate ani nedá. Zabudni na život. Zabudni na smiech. Zabudni na všetko dobré, čo v tvojom živote je. Stal sa zo mňa typický ‘Podráždený Manažér’. A všetci členovia rodiny ma napodobnili.

Jej deti boli poslušné zo strachu pred “podráždeným manažérom”. Naučili sa byť okolo nej veľmi opatrné, aby neprebudili príšeru. Vždy bola v zhone, nenechala deti robiť si veci po svojom, pretože ona to zvládla rýchlejšie a lepšie. Nezostával čas naučiť deti ako to robiť správne. Všetko bolo potrebné spraviť čo najskôr, lebo ďalšie povinnosti už čakali na vybavenie a ona chcela organizovať čo najlepšie. Efektívnosť sa stala dôležitejšou ako budovanie vzťahov.

Toto som ja?… Myslím, že áno… často sa cítim rovnako.

Vnímajú ma takto aj ostatní? … Vidia ma tak moje deti?

V jeden deň, keď práve česala vlasy svojej dcérke, sa konečne uvidela. Mala pred sebou svoj odraz v zrkadle, no vnímala aj to, čo bolo vo vnútri. Čo ju však naozaj prebudilo bol fakt, že jej dcéra ju videla rovnako.

Moja tvár bola zachmúrená a ústa som mala pevne zovreté. Vyzerala som vyziabnuto, beznádejne a smutne. Nevenovala by som tomu pozornosť, nebyť mojej dcéry, ktorá pozorne študovala môj odraz v zrkadle.

Keby výraz tváre vedel rozprávať, ten dcérin by povedal nahlas a jasne: Kto si? Kde zmizla moja mamička?

Ja osobne sa naozaj “vidím”, keď si prezerám naše rodinné fotografie. Vianoce, dovolenky, náhodné fotky zachytávajúce každodenný život.  Som šťastná? Usmievam sa? Občas si tie dni pamätám inak. Viem, aká frustrovaná či iritovaná som bola presne v tom momente. Vidia to aj moje deti?

Inokedy sa dozviem odpoveď, keď môj syn poznamená: “Mami, viem, že si vystresovaná ale…”, alebo ešte horšie, “nevadí, mami, nechcem ťa zaťažovať, vidím, že si v strese”. Ach! Naozaj sa to stalo? Som TAKOU mamou? Ako sa môžem zmeniť? Je už príliš neskoro?  

Tu je 5 slov, ktoré pre túto mamu zmenili všetko:

“Ako by si to spravila ty?” spýtala som sa potichu. Po prvýkrát počula slová svojho dieťaťa, ktoré si cenila a milovala ich počuť: “Ďakujem, mami. Vždy som to chcela skúsiť.”

Týmto to iba začalo. Prvý krok k strate úplnej kontroly bol, keď dcére dovolila spomaliť, nestíhať, no urobiť to po svojom (čo nemusí, ale môže byť tou “najlepšou” cestou). Nebolo jednoduché vzdať sa svojich organizačných pudov, pretože to znamenalo, nemať všetko vo vlastných rukách.

“Máš čas,” opakovala som si každé ráno, až kým som sa s tým nestotožnila.

Ja nemám 5 konkrétnych slov, hoci odkedy som si prečítala ten článok, tie jej slová som párkrát použila. Najmä v kuchyni, kde sa zvyknem správať ako “podráždený manažér”. No ak vyslovím tie zázračné slová, dostanem od svojich detí rovnakú reakciu ako ona.

Kedykoľvek som povedala tých 5 slov, reakcia bola okamžitá. Narozdiel od iných slov, tieto znamenali niečo viac. Moja dcérka zbystrila pozornosť a na tvári sa jej zjavil široký úsmev. Akoby zakaždým, keď ich počula, jej dušička zaplesala. Uvedomila som si, že by som nikdy neobjavila akú moc tieto slová pre Avery majú, keby som sa nevzdala kontroly.

Vo chvíľach, keď sa “vidím”, sa zhlboka nadýchnem a spýtam sa samej seba: Je to naozaj dôležité? Je to až také podstatné, že nemôžem spomaliť alebo nechať niekoho iného, nech si to urobí po svojom? Zväčša to tak nie je, a preto, keď si to uvedomím, viem situáciu zvládnuť lepšie a potom na ňu spomínať v dobrom, a nie s ľútosťou. Táto zmena je v mojej moci, ak ju ovládnem skôr ako ona mňa.

Je to neustály boj, zápasiť s tendenciou organizovať vojenským štýlom, no zároveň efektívne. Mama z článku takto bojovala, videla zmenu a nová mama sa jej páčila oveľa viac ako tá, ktorá na ňu pozerala predtým v zrkadle.

Mala som motiváciu vziať si ponaučenie a aplikovať ho do ostatných vzťahov. Netrvalo dlho, kým som zistila, že bolo veľa príležitostí, kedy som sa mohla opýtať: Ako by si to spravil ty?

“Ako by si to spravil ty?” Pýtala som sa to často, keď som cítila nutkanie zobrať veci do vlastných rúk. Ako som pozorovala ľudí okolo seba robiť to ich spôsobom… ich tempom… a s ich nadaním, videla som radosť, ktorú som predtým nezažila.  

Po istom čase som si nálepku manažéra dala dole. Snažila som sa byť menej ako diktátor a viac ako vodiaca, podporujúca a milujúca osoba.

Som vďačná, že som mohla “spoznať” seba ako manažérku, a vidieť, že nie je milá. Aj ja pracujem na tom, aby som sa “vzdávala kontroly” a stávala sa niekým, kto vie spomaliť, má čas, žije v prítomnosti a necháva svoje deti (a manžela) urobiť veci po svojom. Je to náročné. Náš dom pravdepodobne nebude až tak uprataný, možno budeme meškať, a zrejme po nich zostane veľký neporiadok, keď to urobia “po svojom”. A snáď, keď sa pozriem na fotografiu zachytávajúcu presne ten moment, vybaví sa mi, aká zábava to bola, a nie ako som to vyriešila.

Je to neusporiadaná oblasť môjho života, ktorú sa snažím skrášliť tak, že sa vzdávam kontroly.

Túžim po tom, čo má mama z článku.

Do postele som sa ukladala s pocitom ľahkosti, voľnosti a radosti, pretože som nemusela všetko neustále riadiť. Zobúdzala som sa s vedomím, že existuje veľa spôsobov ako žiť, tvoriť a zvládnuť povinnosti – a niekedy sú iné spôsoby lepšie ako moje vlastné.

Áno, tento článok bol jednoznačne určený pre mňa, ďakujem, sestrička!

 


Článok preložený so súhlasom Nikolou Barcziovou

  • 0

    Overall Score

  • Reader Rating: 0 Votes

Zdieľať

O autorovi Kim Shepperson

Už podľa mena zistíš, že Kim nie je Slovenka (a ani jej manžel nie je). Sú to Američania, ktorí od roku 2001 nazývajú Žilinu svojím domovom. Jej štyri deti hovoria po slovensky oveľa lepšie ako ona, dokonca aj jej osem ročný syn. Väčšinu dní ju nájdete v kuchyni pri príprave jedál, rozprávaní sa s priateľmi alebo upratovaní. Pri jej stole je stále miesto pre hostí. Cení si ľudí, ktorí sú otvorení, úprimní a praktickí. Nebojí sa hovoriť o svojich vlastných životných ťažkostiach a o tom, ako mení zmätok na dokonalosť. Miluje čítanie. Študovala za učiteľku a zdravotnú sestru a je známa použitím sekundového lepidla, keď sa jej deti porezali. Vôbec nie je nadšená, keď jej deti nevedia nájsť čisté ponožky, ktoré by si mohli obliecť do školy alebo keď nevyjde slnko.

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *