Óda na moje popôrodné telo

Predtým, ako som otehotnela, mi ktosi povedal: „Nemaj bábätko; bábätká zruinujú tvoje telo.”

Prešiel už rok od Anabelinho narodenia. Minulý rok o takomto čase bola mikroskopickou bodkou v mojom vnútri a naše tehotenstvo sme ľuďom ešte iba oznamovali. Odvtedy som pribrala a zhodila 50 libier (22,7 kilogramov). Aj štyri mesiace po jej narodení moje telo ešte stále nesie známky toho, že Anabel existuje.

Pod očami mám tmavé kruhy. Tam, kde bol kedysi môj pupok, mám teraz údolie. Mám boky s rozmermi, ktoré by moje tínedžerské ja nespoznalo. Na bruchu mi zostali vrásky mapujúce horu natiahnutej kože. Svetlé pásy na mojich bokoch dokazujú, že som kedysi bola príliš útla na to, aby som obsiahla všetku tú lásku, ktorá ma naplnila. Krivky, ktoré  naznačujú, že moja dcéra kedysi žila vo mne.

Uvedomujete si, aký význam to má? Každá jedna končatina, prsty na rukách a nohách…, dokonca aj jej srdce, sa vyvinuli blízko toho miesta, kde v mojej hrudi bije moje vlastné srdce. Tie hory kože sú všetko, čo mi zostalo ako dôkaz, že sme kedysi boli jedno, a nie dve.

Ako sa môžem za niečo také hanbiť?

Mohla by som veľa rozprávať o tom, že v jej očných jamkách vidím dedkove oči, ockove obočie a mihalnice.

Kedykoľvek sa na mňa pozrie, vidím sedemnásť ročného chlapca, do ktorého som sa zaľúbila, a zároveň aj môjho dedka, keď bol ešte dieťaťom. Dokonca, má moje uši a moju bradu. Tie dve veci, ktoré som najviac preklínala, keď som dospievala. Nič iné nedokáže mať väčší vplyv na to, že sa cítim krajšou, než keď vidím tie isté črty na Anabele a uvedomujem si, aké sú výnimočné.

Toto všetko vyrástlo v mojom tele.

Nie každý má takéto privilégium.

Iste, moje brucho je teraz trošku mäkšie, ale to, ako sa pohybuje, keď skáčem hore a dole, privádza moje dievčatko do záchvatov chichotania. A áno, moje boky zďaleka nie sú také úzke, ako boli kedysi, ale zaručene ovládajú pohyb číslice 8, ktorým ju ukolíšu k spánku. Moje dvadsaťjeden-ročné vlasy už dokonca začínajú šedivieť, ale nič ju neučičíka viac, ako moje vlasy medzi jej prstíkmi.

V očiach spoločnosti nie som bezchybná, a vôbec sa nepribližujem k tomu, ako som kedysi fyzicky vyzerala, ale moje dokonalé dievčatko vie, kým som.

Pre ňu som úplne dokonalá.

Pozná moje srdce – poznala ho už dávno pred tým, ako sme sa stretli.

A preto ma miluje.

Neviem ani vypovedať, ako veľmi vzácna a hodnotná sa cítim pri uvedomovaní si tejto pravdy.

Moje telo je iba nádobou pre môjho ducha. Úžasnou nádobou.

Je silné, zdravé, schopné a neporazené.

Moje telo je plné života.

Moje telo je silné.

Moje telo zo mňa urobilo matku.

Ak som predtým, než som ju spoznala, bola zničená týmto svetom, potom ona ma znovu urobila úplnou.

Preložené z anglického originálu: „Babies ruin bodies“, od autorky N’tima Preusser preložil s povolením.