O úsmeve, zmene a ľuďoch
„Naše emócie z nás robia ľudí.“ Myslím, že to zaznelo v nejakom filme. A je to tak veľká pravda. Sme ľudia, sme emocionálni – cítime.
Jasné nemôžeme ovplyvniť či nás šéf nesprdne za niečo, čo nie je naša vina. Či ráno nezmeškáme autobus, pretože nezazvonil budík. Ani dĺžku radu v supermarkete kam sme išli nakúpiť. Čo však môžeme ovplyvniť sú naše reakcie. Možno som frustrovaná, nahnevaná, iritovaná či nerôzna. Avšak môžem si vybrať či to budem prezentovať navonok.
Som veľmi smutná z nezáujmu, ktorý vládne vo svete. Akoby už vôbec nezáležalo na iných ľudských bytostiach. Keď som v práci denne vídavala iritáciu, často bezdôvodnú – iba preto, že ľuďom chýbalo pochopenie. Keď sa ľudia nadraďovali nad seba navzájom – pretože JA som viac ako ty (bohatší, lepší, krajší, múdrejší…). Súdime ľudí bez toho, aby sme ich poznali. Stratili sme pochopenie a pokoru. Ja nie som výnimka. Hanbím sa za myšlienky, ktoré sa mi vynárajú v hlave.
Po čase si uvedomím aké je to nesprávne a som sklamaná sama zo seba. A tak sa chcem izolovať. Mysliac si, že to bude pre všetkých najlepšie. Že ich tak nebudem zraňovať. Namiesto toho, aby som sa snažila zmeniť.
A o to by sme sa mali snažiť… zmeniť sa… naučiť sa udržať na uzde predsudky, pocity a pýchu. Milovať ľudí okolo seba. Nepodmienečne. Bez ohľadu na naše súčasné rozpoloženie. Zaujímať sa o ostatných, inak nám zostane iba prázdno.
Jedna moja veľmi múdra učiteľka, nám stále opakovala: „Tvoja sloboda končí tam, kde začína sloboda iného.“ A skutočne, mám slobodu cítiť sa akokoľvek. To mi však nedáva oprávnenie zraňovať ľudí okolo mňa. Musíme sa navzájom rešpektovať. A byť vďační za všetkých tých úžasných ľudí v našich životoch, učiť sa jeden od druhého. Pretože naše peniaze či postavenie, už nebudú dôležité, keď raz budeme umierať.
A dúfam, že to sa mi v živote podarí dosiahnuť. Aby som sa na mojej smrteľnej posteli mohla obzrieť na svoj život a vidieť, že nebol premrhaný. Vidieť úsmevy ľudí na tvárach okolo mňa, že som robila ich dni krajšími. No nie povýšenecky – pretože oni mi dali do života tak veľa. Inšpirovali moje hodnoty, moje správanie, môj pohľad na svet. Preto sa nechcem hnevať na namrzenú predavačku v obchode, či nevľúdneho autobusára na rannej ceste do práce. Na policajta, ktorý mi dáva pokutu alebo doktorku, ak musím presedieť pol dňa v čakárni. Pretože z nervozity a výčitiek nevzíde nič pekné.
Od jedného dievčaťa som pred pár rokmi dostala oznamko, do ktorého napísala niečo podobné: „Dade, s krásnym úsmevom, ktorý mi venuje vždy keď sa na ňu pozriem.“ Aj keď som si to predtým neuvedomovala, odvtedy sa o to snažím vedome. Pretože úsmev naozaj nič nestojí a môže znamenať veľa.
fotografia: pexels, flickr, stocksnap.io