Pred šestnástimi rokmi som povedala ,,áno” svojmu manželovi Milanovi. Bolo to v roku 2000 a my sme mali sladkých dvadsaťjeden rokov. Naši spolužiaci v tom čase riešili diskotéky a žúry, dorastenci a mládežníci rôzne tábory a kresťanské akcie, väčšina riešila intrák, skúšky, rodičov, peniaze, kam do kina… My sme „riešili“ okrem iných vecí aj jeden druhého. Úprimne, nechcelo sa nám čakať,Čítať ďalej

Zdieľať

  Milujem čítať knihy, stále mám rozčítanú nejakú knihu alebo aj niekoľko naraz. A keď narazím na skvelú myšlienku, zapíšem si ju. Mám zošit plný skvelých myšlienok, nie sú moje, sú to myšlienky niekoho iného. Nechám vás nahliadnuť do mojich poznámok, možno vás inšpirujú a povzbudia tak ako mňa.   Šťastie sa skladá z úplnýchČítať ďalej

Zdieľať

  KEĎ SOM VYRASTALA, JEDÁLENSKÝ STÔL BOL PRE MŇA POSVÄTNÝM MIESTOM. OBIDVAJA MOJI RODIČIA CEZ TÝŽDEŇ PRACOVALI, AVŠAK PO VÄČŠINE VEČEROV BOLO NA STOLE DOMA UVARENÉ JEDLO. ZDRAVÉ JEDLO, NIČ  PREPYCHOVÉ. NEJAKO AJ NAPRIEK NÁŠMU ČASTO NEKOORDINOVANÉMU A PRÍLIŠ ZANEPRÁZDNENÉMU ROZVRHU, MOJI RODIČIA POVAŽOVALI ZA PRIORITU, ABY SME SI SPOLU SADLI A MALI SPOLOČNE ASPOŇ JEDNOČítať ďalej

Zdieľať

Keď som bola tínedžerka, čítala som knižku, ktorá by sa v preklade mohla volať „Čakajúca slečna“. Autorky v nej ponúkajú praktické rady do života slobodných dievčat. Ak by som ju mala stručne zhrnúť, kniha hovorí práve o opaku svojho názvu. Zdôrazňuje, že slobodné dievčatá nie sú spiace krásavice, ktoré  čakajú, až jedného dňa príde princ, pobozká ich, a potomČítať ďalej

Zdieľať

„Naše emócie z nás robia ľudí.“ Myslím, že to zaznelo v nejakom filme. A je to tak veľká pravda. Sme ľudia, sme emocionálni – cítime. Jasné nemôžeme ovplyvniť či nás šéf nesprdne za niečo, čo nie je naša vina. Či ráno nezmeškáme autobus, pretože nezazvonil budík. Ani dĺžku radu v supermarkete kam sme išli nakúpiť. Čo však môžeme ovplyvniťČítať ďalej

Zdieľať