Zranenia, formovanie a krása
Počet mojich priateľov na sociálnych sieťach, pre mňa nikdy nebol podstatný. Nie všetky sú totiž hlboké osobné priateľstvá. Tie skutočné sú pre mňa však veľmi dôležité. Tie blízke osoby majú svoje špeciálne miesta v mojom srdci. O to viac ma bolí, keď sa cítim odsunutá, nepotrebná či zradená.
Posledné týždne môjho života sú presne o týchto pocitoch. Nikoho neviním, pretože mám na tomto jave svoju zásluhu. Život je komplikovaný, dni sú plné vecí, ktoré treba stihnúť. No stále to bolí, keď nie som pre mojich priateľov taká dôležitá ako sú oni pre mňa. Možno je to tým, že môj život je monotónny: práca, domov, spať. Predsa len, dvanásť hodinové zmeny v práci, keď treba každý druhý deň vstávať o piatej ráno, človeka zamestnajú a celé dni musí mať dopredu naplánované (ísť spať v určitú hodinu, aby bol schopný ráno vstať a fungovať). To obmedzuje možnosť stretávania sa s ľuďmi.
Naučila som sa dve veci:
- neznižovať latku nárokov, ktorú mám sama na seba. Chcem totiž byť určitým typom priateľa, avšak moje zranené ego ma núti myslieť si: „Keď oni zranili mňa, môžem aj ja zraniť ich.“ A to nechcem – byť pomstychtivou, zatrpknutou a chladnou.
- využívať tento voľný čas na vlastný rozvoj svojej osobnosti, charakteru, plnenie snov a investovať do iných vzťahov v mojom živote (napr. rodinných).
Každé zranenie ma formuje a dúfam, že raz bude zo mňa aj vďaka tomu krásny človek.
Akým sklamaniam si v poslednom čase čelila a čo si sa z nich naučila?
fotografia: flickr.com