VIEŠ SI SPOMENÚŤ NA MOMENT,

V KTOROM SI SI PO PRVÝKRÁT UVEDOMILA SVOJE EGO? JA ÁNO.

Bola som tretiačkou na katolíckej škole a zúfalo som bola zaľúbená do chlapca, ktorému som sa nepáčila. Do chlapca, ktorý si robil srandu z mojich školských topánok a môjho priezviska, a na ktorého som stále chcela urobiť väčší dojem, ako na čokoľvek iné. V ten osobitý deň, keď som sa na neho cez celú miestnosť zaľúbene pozerala, prišiel jeden z farských kňazov, aby nám povedal o nesebeckosti a jej dôležitosti.  

Všetko, na čo som vtedy mohla myslieť, bolo moje ja, moja neopätovaná láska a jeho hríbovitý strih vlasov. Takže keď sa Otec Bud opýtal, „Nikto z vás nie je centrom vesmíru, všakže?“ Videla som šancu, ako byť odvážnou a smelou, ako ho donútiť, aby si ma všimol. Aby si všimol moje skutočné ja, moje existujúce ja, a potom, moje nepravé ja.

Vyštverala som sa z modrej plastovej stoličky na lavicu hlasno oznamujúc, „ÁNO! JA SOM!“ Chcela som ho prinútiť vidieť, že som stredom vesmíru, a potom by ma samozrejme, že mal rád, vzali by sme sa, mali by sme veľa detí a nikdy by sme neboli jeden bez druhého.  

A to bol nesprávny odhad epického rozsahu. Akonáhle som bola na vrchole stola, uvedomila som si, že nemám pravdu. Tvár mi sčervenela a nohy ma začali páliť. Namiesto potlesku a pozornosti, ktorú som očakávala, som bola rýchlo odvedená z triedy a poslaná na riaditeľovu drevenú lavičku. Nie až tak skvelé. Povedali mi, že pýcha predchádza pád a mali pravdu. Keď som sa vrátila do triedy s nízko ovisnutou hlavou, bola som si náhle vedomá toho trojpísmenkového slovíčka a jeho pevnosti. Ego.  

Toto slovíčko má nad nami obrovskú silu. A tak veľa sa o ňom popísalo, od filozofov narodených v 16. storočí po C.G. Junga, zakladateľa analytickej psychológie, ktorý povedal, že

„ Prvá časť života je zasvätená formovaniu zdravého ega, druhá časť je ponáraním sa dovnútra a jeho opúšťaním.“

Ale čo vlastne je to ego? V tom najjednoduchšom zmysle slova, je to termín, ktorým definujeme jednotlivca – ako sa my odlišujeme od ostatných. Je pre nás úplne unikátne, ale – a to je dosť dôležité – je to taktiež miesto, ktoré je trochu nebezpečné, miesto, kde sa môžeme stať svojimi najväčšími nepriateľmi bez toho, aby sme si to uvedomovali.

Napríklad, ak sa cítime neisté alebo sa nemáme rady, alebo sme osamelé, naše ego môže reagovať tak, že nám bude hovoriť, čo chceme počuť, namiesto pravdy. Preto tá obrovská lavicová katastrofa z  ’93.  

Takže, ak je táto časť nás stále tam, ovplyvňuje naše nálady a správanie, potrebujeme vedieť:

Ako človek rozvíja „zdravé“ ego, ktoré opisuje Jung? Pretože závisiac od toho odkiaľ fúka vietor, ego môže byť buď zveličeným zmyslom sebadôležitosti alebo zdravím sebavedomím. To je dichotómia,  s ktorou väčšina z nás zápasí. Ako kráčať po tenkej čiare viery v seba bez toho, aby sme verili, že sme centrom vesmíru?  Je to ťažké.

V škole za mnou nasledujúce dva týždne chodili deti, vrátane mojej lásky a chichotali sa, „Áno, ja som.“ Ale „Áno, ja som,“ aj keď vo svojich 8 rokoch som ho aplikovala arogantne, môže byť mocnou myšlienkou, ak je správne projektovaná. Môže byť jednotou sily a krehkosti.

Môže byť modelom pre „zdravé“.

Áno, som dosť silná.

Áno, som dosť odvážna.

Áno, som dostatočná.

Áno, som.

Tieto myšlienky sú železným klinom sebavedomia – dôležitými a životnými krokmi k milovaniu seba samej, k tomu, aby si vošla do sveta a nechala ho reagovať, ako sa rozhodne. Čo to znamená? René Descartes slávne povedal, “cogito, ergo sum,”  alebo „ myslím, teda som.“ Táto teória existencie naznačuje, že nekonáš kvôli uznaniu alebo preto, že niečo na oplátku očakávaš. Ale skôr to, že myslíš, teda existuješ, si. To je dostatočné. Je to milovať niekoho nesebecky. Znamená to, že projekt dokončíš, nie kvôli uznaniu, ale vášni. Znamená to, že sa tvárou tvár postavíš svetu s otvoreným srdcom a úsmevom, aj keď to tvoje je zlomené. Je to rešpektovanie toho, že niekedy ide život tvojím smerom, ale niekedy nie.

Na druhej strane:

Áno, som najlepšia.

Áno, som jediná.

Áno, som … centrom vesmíru.

Táto logika je príliš nafúknutým egom a jeho falošnosťami, aby sme sa chránili pred zraniteľnosťou. Je to povedanie tomu, kto ťa už viacej neľúbi, že si ho nikdy neľúbila. Je to odmietnutie ospravedlniť sa, keď vieš, že si pochybila. Je to oznámenie svetu, že si pricestovala a očakávaš odpoveď. Je to viera, že ty sa nemôžeš mýliť, že si jediná osoba, na ktorej záleží. Keď začneme počúvať tento egomaniacký hlas v našej hlave, je jednoduché ospravedlniť akýkoľvek čin bez premýšľania nad jeho dôsledkami.

Premýšľaj o tom ako o jedle. Všetci máme radi jedlo. Dáva nám energiu, šťastie a pocit plnosti. Tak ako naše telá, aj naše egá potrebujú byť kŕmené. Ak naše egá kŕmime zlou stravou – koláčmi, sladkými malinovkami a polotovarmi, ktoré nemôžeme dobre stráviť – drvina, ktorá zostáva, škodí našej duševnej pohode.

Ak si zvolíme tmavú listovú zeleninu a veľa vody – dobré, zdravé voľby, ktoré zapaľujú naše zdravé myšlienky – vytvoríme v našom systéme rovnovážnu alchýmiu.  Budeme plné dobroty.  To je to, čo znamená, „dostatočná“.  Ty, taká aká si, si dostatočná, ale musíš hrať aktívnu rolu v tom, ako budeš kŕmiť svoju myseľ vedomými, vyváženými myšlienkami. Som pekná. Som odvážna. Som inteligentná. Som silná. Ale nie som jedinou takouto osobou. A to je kľúčové.

Keď raz budeš  môcť  povedať „ Áno, som“ bez toho, aby sa ťa niekto opýtal, alebo bez toho, aby si niečo potrebovala na oplátku, zdravé ego bude kvitnúť z tvojho vnútra.

pôvodným článkom “Your Ego is Floating Away”, uverejneným v magazine Darling (11. vydanie) fotografia: Kate Borchart. Do slovenského jazyka s povolením preložila Zuzana Nováková.