Niekedy sa stane niečo, čo nás úplne ale úplne vykoľají. A niekedy je to tak ťažké, že nám ide doslova o život. Vtedy potrebujeme, aby do našeho života vstúpili hrdinovia. Hrdinovia, ktorí žiadnu slávu nečakajú. To sú práve tí ľudia, ktorí obetujú zo svojho času, pohodlia, dokonca riskujú svoje zdravie a to pre niekoho, koho možno ani vôbec nepoznajú. Len pre to, že si až priveľmi uvedomujú, aký vzácny je život. A preto svoju obeť neľutujú.

Rozpoviem vám jeden príbeh, skutočný príbeh, ktorý sa síce stal už dávno, ale doteraz som na neho nezabudla. Odohral sa na rehabilitačnom oddelení jednej Bratislavskej nemocnice v skorých ranných hodinách.

V to ráno sa pán Juraj zobudil veľmi skoro, vonku bola ešte tma. A akonáhle precitol zo sladkého bezvedomia spánku, prenikla ním ostrá bolesť. Tá bolesť nepochádzala zo zranení, ktoré utrpel pri ťažkej autonehode, ale z jeho utýranej duše. Už to boli týždne, čo sa snažil zotaviť, ale čím telo bolo silnejšie, duša bola zronenejšia. Vyčítal si každý nádych. „Pane Bože mal som radšej v tom aute zomrieť ja a nie môj syn“.
Z hrdla sa mu dral plač a zúfalstvo, stávalo sa mu to teraz tak často. Nechcel zobudiť pacienta, čo spal vedľa, a tak  vstal, vzal si barle a vyšiel na chodbu. Na konci chodby bol dlhý balkón, ktorý spojoval mužské oddelenie so ženským. Otvoril ho a vyšiel von. Rehabilitačné oddelenie sídlilo na 12. poschodí. V túto rannú hodinu tu väčšinou nikto nebýval. Neviem ako dlho tam stál a nad čím ešte rozmýšľal, kým sa rozhodol preliezť zábradlie….

Michal sa snažil nájsť polohu v ktorej by ešte zaspal, ale už hodnú chvíľu sa mu to nedarilo. Bol po operácii chrbtice a tento zákrok vyžadoval iba napriamenú pozíciu. Kým sa pretočil a pri tom musel dbať aby sa mu chrbtica priveľmi nezrotovala, zobralo mu to toľko energie, že ho to celkom zobudilo. Chvíľu ležal, pozeral na dvere nemocničnej izby a potom sa rozhodol. Zoberie si cigarety a pôjde si radšej zafajčiť. Opatrne spúšťal nohy z postele a zároveň sa vytláčal rukami do stoja aby sa príliš neprehol. Ach, ako už túžil po rýchlom, voľnom pohybe, ale to si ešte niekoľko týždňov nemohol dovoliť.
Išiel pomaly po chodbe, aby mu nepodlomilo koleno, svaly na jednej nohe mal ešte slabé ako následok útlaku nervu. Otvoril balkónové dvere a vychutnával si čerstvý vzduch, ktorý mu udrel do tváre.  Vonku už svitalo,  ale stále bolo dosť šero, preto spočiatku nezbadal tmavú postavu na balkóne. Prekvapene zastal, chvíľu mu trvalo, kým pochopil, čo sa deje….

V to jarné ráno sa na balkóne nemocnice odohral krátky tichý zápas. Keď skončil, tak jeden muž ležal na zemi vedľa barlí a plakal, druhý sa opieral o zábradlie držiac si chrbát a stonal bolesťou. Urobil kopu zakázaných pohybov v dôsledku čoho musel potom zostať v nemocnici o čosi dlhšie, ale myslím, že to neľutoval. Pravidlá treba občas porušiť, napríklad keď ide o život.

Aj keď si svoj osud musel Juraj niesť ďalej, bol nakoniec rád, že vo chvíli skratu niekto zasiahol.
Každý z nás potrebuje svojich hrdinov, aby vyskratovali naše skraty.