Keď som zastavila na ceste vedúcej k drive-in okienku v kaviarni Starbucks, začudovala som sa prečo tam stálo tucet áut. Nepršalo, ale aj napriek tomu to vyzeralo, akoby sa každý rozhodol nakúpiť si z auta. Keďže som k psiemu kaderníkovi odvážala troch psov, v žiadnom prípade som nemohla nechať dvoch divokých Shih-Tzu a jedného bláznivého bišona samých v aute, zatiaľ čo ja by som šla dovnútra pre svoju dennú dávku kávy.

Millie, bišon, sedela v mojom lone a olizovala okno.

Keď som ju z neho odlepovala, zbadala  som ženu.

Sedela na parkovisku, s dostatočným odstupom na priechod ďalšieho auta, keďže tiež čakala v rade na Starbucks kávu. Usmiala som sa a rukou som naznačila niečo čo znamenalo: “Ste na rade vy, alebo ja?” Úprimne povedané, bolo mi to naozaj jedno.

Ale jej nie.

Mysliac si, že som sa pokúsila uchmatnúť jej miesto v rade, rýchlo naštartovala svoj Suburban (auto) zrolovala okno a vypustila reťaz nadávok, ktoré spôsobili, že som sa začala červenať. Millie jej odvrkla brechotom.

“Nech sa páči, pokračujte, “ povedala som.“ Nebola som si istá, kto je prvý.“ Stiahla som Millie naspäť do svojho lona, aby videla, že moja pozornosť bola rozptýlená  psami a naozaj som nevedela, kto bol na rade.

Neprijala to. Bez nádychu pokračovala v nadávaní. Tie nadávky tu nenapíšem, ale hlavná mantra zdieľala spoločné začiatočné písmeno so sociálnou sieťou číslo jedna.

Potom sa stalo niečo naozaj  zvláštne.

Namiesto toho, aby som sa na ňu nahnevala a  vrieskala po nej, zaplavil ma pocit empatie. Opäť som sa na ňu pozrela, a tento krát som videla  niekoho iného, niekoho kto zovrel moje srdce. Jej oči boli červené a napuchnuté. Vlasy mala vzadu zopnuté do elegantného chvosta. V dlani držala telefón a každých zopár sekúnd sa naň pozerala. A šoférovala tú obrovskú benzínovú Suburban kravu, auto môjho výberu v čase, keď som mala doma tri deti a rozvážala ich.

Neuveriteľné. Videla som seba s pred desiatich rokov. To isté auto, ten istý chvost. Tá istá frustrácia.

Všetky sme tam boli. Pes sa vyvracia na pohovku. Obe deti majú streptokokovú angínu. Odpadkový kôš sa rozhodne, že sa práve dnes, keď sa snažíš odstrániť plesnivé zvyšky jedla z chladničky, pokazí. Manžel je nahnevaný, pretože si zabudla vyzdvihnúť veci z  čistiarne a on ide na služobnú cestu. Je ti to povedomé?

A mimochodom, rozprávala sa  alebo  esemeskovala práve s ním?

Rýchlo sa pohla dopredu, len aby mi ukázala, že si to môže dovoliť.

Nechala som jej široký priestor a usmiala som sa na jej umazanú tvár. Zachmúrila sa na mňa, a opäť vyslovila tú mantru.

Zastavila som pri reproduktore  za ňou a povedala som” Chcem zaplatiť za všetko, čo si tá žena predo mnou objedná. A prosím vás, povedzte jej, že dúfam, že bude mať lepší deň.” Naozaj som to tak myslela.

Žena čakala predo mnou dobré štyri minúty, rozprávajúc sa s  baristkou, ktorá sa vyklonila z okienka. Potriasla hlavou a podala jej bankovku. Pomaly odišla, tentokrát bez zúrivého naštartovania. Hmmmm .

“ Neprijala to?“ Opýtala som sa baristky, keď som pri nej zastavila.

“Nie. Povedala, že nemohla uveriť, že ste chceli zaplatiť za jej nápoj po všetkých tých nadávkach. Povedala, že to nemôže dopustiť, a odkazuje vám, že je jej to ľúto. Cítila sa hrozne.”

“ Povedali ste jej, že dúfam, že bude mať lepší deň?”

“ Hej. Povedala, že ďakuje – a že už ho má.”

“ To je dobré.” Usmiala som sa a podala som jej dolár, aby si ho pridala k tringeltu.

Keď som odišla preč, začala som plakať. Nie preto, že mi bolo tak strašne nadávané, ale preto že Boh odpovedal ma moju nedávnu modlitbu –aby mi dovolil vidieť ľudí tak ako ich vidí On, a nie ako ich vidím ja.

Aby som videla boľavé vnútro, namiesto  neláskavého vonkajška. A možno, že tých zopár sĺz bolo slzami vďačnosti a úžasu nad tým, že mi vždy odpovie, ak ho o to úprimne poprosím.

Už si niekedy zažila niečo, čo ťa prinútilo vidieť niekoho v novom svetle?

uverejneným v prodigalmagazine.com napísala Susan Bashan. Do slovenského jazyka s povolením preložila Zuka Novakova