Často veci dramatizujem. Nie, že by som to mala rada, ale jednoducho sa mi veci za horúca zdajú oveľa horšie. Po pár minútach, hodinách, dňoch (záleží na probléme) je to oveľa lepšie. A tiež som si nedávno uvedomila, že sa z môjho života akosi vytratil optimizmus. Na očiach mám permanentne nasadené čierne okuliare.

Všimla som si, že na otázku „ako sa mám”, v poslednej dobe vždy odpoviem „zle“. Nie je to vymyslené, v mojom živote sú momentálne naozaj ťažké veci. Zabudla som sa však tešiť z maličkostí. Ešte nie tak veľmi dávno som bola schopná priblblého úsmevu, keď slnko tak krásne žiarilo medzi oblakmi. Alebo keď som cestovala popri poliach s repkou, či keď som počas jasných nocí mohla pozorovať hviezdy.

A toto všetko ma viedlo k pocitu izolácie. Bola som tak zahĺbená do seba, že som sa prestala zaujímať o druhých. Prestala som chodiť von, písať si s ľuďmi, zúčastňovať sa akcií. Aj keď moja dvojzmenná pracovná doba má na tom určitý podiel, vlastnou vinou som sa utápala v sebaľútosti. Mala som pocit, že nikto na svete nemá také veľké problémy ako ja (vravím – dramatizujem).

Táto moja sebeckosť ma niekedy zráža na kolená. Pretože počas tohto môjho „veľmi hodnotného“ času, stráveného v izbe ničnerobením, mnoho mojich priateľstiev ochladlo. A tu je ďalšie uvedomenie si – príliš často hovorím o sebe, o svojich problémoch, o svojom vnútornom rozpoložení. A to musí byť pre druhých veľmi unavujúce, možno aj otravné. Naštvalo ma to.

Tak som sa rozhodla cielene sa zaujímať, cielene najprv počúvať druhých, pretože chcem, aby aj oni mali pocit, že mi na nich záleží, a že sa o nich starám.

Chcem sa opäť tešiť zo západov slnka, zo zvuku dažďa a iných maličkostí, ktoré však robia každý deň jedinečným a krásnym.

fotografia: flickr.com, stocksnap.io