O mojej prvej predpôrodnej príprave alebo ako som si ako prvorodička išla oči vyplakať

pregnancybook

11064670534_a92ed19229_z

1390148742_74655b0ba5_z

V štvrtom mesiaci tehotenstva som v knihe zašla o pár stránok ďalej. A narazila som na obrázok ženy, ktorá rodila. Niektoré knihy ukazujú viac, ako treba. Okrem nákresu, ako približne dieťa prichádza na svet pôrodnými cestami, tam boli aj fotografie reálneho pôrodu. Ak som sa dovtedy pôrodu bála, po tomto okamihu som sa ho tak desila, že pri spomienke na tieto obrázky, som sa zakaždým rozplakala.

A plakala som až do deviateho mesiaca.Počas tehotenstva som sa veľa modlila. Ale strach neodchádzal. Desila som sa a nechápala som, ako z takého malého otvoru vytlačím celého človeka. Akoby to nestačilo, väčšina mojich známych potrebovala svoje negatívne skúsenosti z pôrodu zdieľať práve so mnou, hoci som ich o to vôbec neprosila. Počula som od rečí o tom, ako takmer zomreli, o nekonečných hodinách v mučivých bolestiach, množstve krvi, až po to, ako sa to neskončí ani keď sa bábo narodí, pretože mi začnú vypadávať vlasy, zhorší sa mi pleť, vyschne pokožka…no radosť rodiť a mať deti.

Po každom príbehu som sa modlila častejšie a častejšie… ale strach sa ma držal ako kliešť. Ani po týždňoch neprechádzal. Do poslednej chvíle som dúfala, že sa v mojom prípade stane zázrak a dieťa sa na svet dostane inak ako mojimi intímnymi partiami. Trebárs, že sa nejako premiestni. Bezbolestne. Posledným “utešiteľom” bola moja lekárka, ktorá  ma ubezpečila: “Nebojte sa, bolieť to bude určite.”

Jej poznámka ma donútila zmeniť modlitby z “aby to nebolelo”, na “aby bolesť trvala čo najkratšie”. Chcela som rodiť v noci, modlila som sa, aby na sále okrem mňa nikto nebol, pretože som sa obávala, že ostatné ženy ma vyplašia ešte viac, ako to malé stvorenie pýtajúce sa na svet a aby to išlo rýchlo, keď už to bez bolesti nepôjde.

A potom, raz, keď som to nečakala, prišiel večer “V”. A s ním bolesť “B”. Stupňovala sa rýchlejšie, ako som čítala v knihách, takže manžel mi musel promptne zabezpečiť odvoz do nemocnice. Bola som prekvapená, že moje modlitby neboli hodené o stenu, tak ako som si to celé mesiace myslela… Pôrod bol akčný, ledva som si stíhala uvedomovať, čo so mnou sestričky robi a čo nasleduje. Prežili sme ho v zdraví ja i moja dcéra. Bez bolesti to naozaj nebolo, ale dieťa prišlo na svet po 3 hodinách odkedy som zaklopala na dvere pôrodnej sály, na sále som bola jedinou rodičkou, pretože moja dcéra sa vypýtala na svet v noci a ďalšia pani zazvonila, až keď som ja dorodila (aké pozorné). Som rada, že so mnou moja dcéra spolupracovala. Prvý pôrod bol pre mňa svedectvom, že aj keď som dala viac priestoru vo svojej hlave strachu ako pokoju, bol tu Boh, ktorý moje modlitby počul a nehodil ich o stenu.

Prečo som chcela písať práve o pôrode? Pretože možno veľa z vás sa pôrodu takisto obáva. Prednedávnom som bola na vyšetrení v nemocnici, pretože čakáme ďalšie bábätko. Prostredie nemocnice na mňa opäť zapôsobilo odstrašujúco, hoci som doteraz bola celkom pokojná a vyrovnaná s tým, čo ma opäť neminie. Lekári a sestry mali rušnú službu, a kým som ja bola napojená na monitor a počúvala ozvy bábätka, do ambulancie vošla ďalšia pacientka. Bola uvravená, takže okrem toho, že po operácii vaječníkov musí vybrať injekcie sa mi zdôverila, že zvuk, ktorý vydáva monitor (na ktorý som bola napojená) je otrasný a desí ju. Lekárka jej vysvetlila, že to, čo počuje, je tlkot srdiečka bábätka a mal by sa jej páčiť, na čo ona reagovala, že ešte nechce mať deti (mala dávno po tridsiatke), lebo ju všetky tie “záležitosti okolo pôrodu” a pôrod najviac desia. Ale keď jej lekárka povedala, že po operácii, ktorú absolvovala je na 99% isté, že prirodzenou cestou neotehotnie, táto uvravená žena zrazu zaskočene zmĺkla.

Rozhodla som sa otvorene napísať o svojom strachu z pôrodu preto, že postupne zisťujem, že nie som jediná, ktorú desil (a vlastne stále desí). A možno je aj pre vás takým strašiakom, že kvôli nemu tehotenstvo odkladáte na neurčito. Kvôli všetkým týmto dôvodom som sa rozhodla hľadať v pôrode pozitíva. Zatiaľ mám 4, ale ak máte ďalšie, pokojne nimi prispejte v komentároch:

  1. Pôrod je tá najprirodzenejšia vec na svete a bolesť je v tomto prípade dobrým znamením, že bábätko klesá pôrodnými cestami a telo ho chce vypudiť von.
  2. Je to bolesť, ktorá sa raz skončí. Nebude trvať večne.
  3. Hneď ako som bábätko porodila, túžila som ho držať v náručí. Spútaná strachom pár týždňov pred pôrodom, som sa obávala, či ho vôbec budem chcieť vidieť, keďže mi spôsobí veľkú bolesť. Chcela som. Veľmi. Moje obavy sa nenaplnili, zaplavil ma nádherný pocit a povedala som si, že to stálo za to.
  4. Pocit, keď sa mi bábätko prvýkrát prisalo k prsníku, bol neopísateľný. Nehovoriac o šťastí, ktoré ma zaplavilo, keď mi to malé krehké stvorenie vložili sestričky do náručia.

Ak tieto riadky povzbudili čo i len jednu čitateľku, som rada, že som si ich nenechala pre seba. Mňa osobne pred pár týždňami povzbudila jedna nová kamarátka, ktorá mi povedala, že na pôrod sa dá pripraviť psychicky aj fyzicky. Takže na druhý sa už pripravujem a som plná očakávaní. Neskôr napíšem, ako mi to šlo.

fotografia: flickr.com

Zdieľať
Katarina Havrilova

O autorovi Katarina Havrilova

Katarína je šťastná mladá žena, manželka skvelého muža, matka dvoch veselých detí s množstvom energie. Vyštudovala masmediálne štúdiá a žurnalistiku, ale po škole ju vietor zavial medzi “ajtíčkarov”. Pri malých deťoch znova objavuje radosť v kreslení, modelovaní, skladaní kociek a iných detských hrách. Raz by sa chcela naučiť hrať na saxofóne a šiť na stroji. Nerada četuje s ľuďmi na sociálnych sieťach. Dlhodobo hľadá spôsob, ako čo najmenej zraniť svoje deti.

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

2 komentárov na “O mojej prvej predpôrodnej príprave alebo ako som si ako prvorodička išla oči vyplakať

  1. Avatar

    Dakujem za clanok, nemam dojem, ze nejako velmi pomohol, ale prospeje uz len to, ze si uvedomim, ze v niektorych strachoch ako zena nie som sama. A teda svedectvo o vypocutej modlitbe povzbudilo, toto ano! A chcem sa opytat, ci je uz na steve aj clanok o psychickej a fyzickej priprave na druhy porod? Ako sa darilo pri druhom? Dakujem.

  2. Avatar

    Niektore zeny sa boja porodu a niektore sa boja, ze rodit nikdy nebudu…. Co je horsie? :( inak pekny clanok

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *