Viac než len číslo na váhe

8465692549_6c91e99eb3_z

8970182946_40dc985e84_z

scale

Kde bolo tam bolo, bolo raz jedno štvorročné dievčatko. Malo blond vlásky a bolo živé, a tak ju jej rodičia prezývali „naša malá žiarovka“. Zbožňovala toto meno! Avšak jedného dňa ju začal jej otec volať „moja bacuľatá škôlkarka“. Táto nová prezývka bola bezbolestná, keď mala 5, 6, a dokonca aj 7 rokov, ale ako náhle dovŕšila 8, začala bodať.

Tieto dve slovíčka „bacuľatá škôlkarka“ neboli celé tie nasledujúce roky (47 rokov) zabudnuté. Tieto slová mali dopad na moju budúcnosť; určili ako som sa pozerala na svoje telo, na jedlo a na iných ľudí. Môj ocko je neuveriteľne milujúci a podporujúci otec a do dnešného dňa nemá najmenšiu predstavu o tom, ako veľmi ma tieto slová ovplyvnili. Aký je to len obraz toho, ako sa slová vnárajú do nášho vnútra a nie je ľahké ich zabudnúť, či sú pozitívne alebo negatívne.

Keď som mala 17, tak som sa rozhodla dostať do formy, čo v skutočnosti znamenalo, že som sa rozhodla chudnúť a mať telo, po ktorom som stále túžila (telo, ktoré by ostatní schvaľovali). Začala som robiť prinajmenšom 200 brušákov za deň, nejedla som nič okrem pukancov a pila som len vodu. Nebol to najzdravší spôsob ako schudnúť, ale schudla som okolo 12 kilogramov a po celý ten čas som mala zo seba stále lepší a lepší pocit.

Počula som, že keď dievčatá odídu študovať na vysokú často priberú, a tak keď som vo svojich osemnástich rokoch odišla na univerzitu, začala som byť posadnutá chudosťou. Po vysokej som sa vydala a čoskoro, vo svojich 22 rokoch, som otehotnela so svojou prvou dcérou. Pochytila ma panika, pretože som vedela, že určite priberiem. Videla som tak veľa žien, ktoré zápasili s tým, aby sa zbavili po pôrode „babätkovských kilogramov“.

Počas tehotenstva mi bolo veľmi zle a prvých 7 mesiacov som vracala! Smutné je, že kvôli tomu, som sa naučila, aké jednoduché je pre mňa vracať. To čo sa stalo mojím plánom na chudnutie po narodení dieťatka nebola už viac „pukancová diéta“, ale vracanie za účelom zbavenia sa jedla, ktoré by sa mohlo potencionálne prilepiť na moje telo. Ó, ale ako len som milovala, keď ľudia komentovali to, aká som chudá hneď po narodení bábätka.

Môže to znieť bláznivo, avšak v tom čase som nevedela, že som trpela poruchou príjmu potravy, naozaj som nemala ani len tušenie! Verila som, že som super úzkostlivá o svoje „zdravie“ (ako zostať chudá).

Poruchy príjmu potravy sú charakterizované nepravidelnými návykmi jedenia a prehnanou úzkosťou a záujmom o telesnú váhu alebo telesné tvary. Moja porucha sa volala bulímia nervosa (mentálna bulímia) a ďalších 15 rokov som bola v krutom boji… vážila som sa 4 – 5 krát do dňa, cvičila som 40 – 60 minút denne, vracala som, keď som sa cítila príliš plná, alebo keď sa ručička váh zdvihla nahor. Na jedlo som sa pozerala ako na svojho nepriateľa a nie ako na niečo, čo je stvorené pre moje dobro.

Napriek všeobecnej mienke, bulímia nervosa nie je strach z jedla; je to posadnutosť jedlom, nie výberom, ale nutkaním jesť a vracať. Ako silne motivovaná perfekcionistka som si nikdy nepripustila, že zápasím. Navonok som to nikdy neukázala.

Jeden deň sa ma kolegyňa opýtala, či vraciam. Všimla si, že často som po jedení chodila na záchod a taktiež ako som schudla. Najprv som to chcela poprieť. Myslela som si, že svoj problém by som mala zvládnuť sama.

Avšak, nejako som v ten deň pozbierala odvahu a prezradila som jej svoje hlboké tajomstvo. Povedala som jej všetko a po prvý krát som pripustila, že vraciam.

Nikdy som si nepredstavovala, že tento moment mi prinesie takú úľavu! Konečne niekto vedel pravdu a viac som nemusela toto hlboké tajomstvo schovávať! Neskôr v ten deň som povedala všetko aj môjmu manželovi.  

Spomínaš si na to malé 8-ročné dievčatko? Konečne v 37 rokoch – takmer o 30 rokov neskôr – si začalo uvedomovať, že bolo povolané k niečomu väčšiemu ako je život zameraný na udržanie si váhy. Začala som si uvedomovať, že som bola viac než len číslo na váhe, alebo číslo oblečenia, do ktorého som sa vmestila. Bola som viac, než môj viditeľný vonkajší vzhľad.

Až keď som Bohu priznala svoj zápas s jedením, začala som sa z neho vyslobodzovať. Odvtedy som sa naučila byť viac otvorená a čestná ohľadom mojej poruchy príjmu potravy, ktorá mi priniesla oveľa viac dobrého ako bolesť, ktorú som s ňou vytrpela.

Zápasím ešte stále s bulímiou? Nie. Avšak verím, že takmer každá žena má niečo s čím nie je spokojná, najmä ak ide o jej telo a táto nespokojnosť sa prejavuje mnohými spôsobmi.

Moje 47 ročné telo nevyzerá tak ako keď som mala 22 a ľahko môžem kritizovať a porovnávať sa s inými ženami, ale naučila som sa jednu vec: kilá, ktoré som v priebehu rokov získala s meniacim sa telom, nie sú len tuk a svaly. Sú to kilá skúsenosti, múdrosti a porazených strachov. Sú to kilá získané počas toho, ako som porozumela tomu, kým som bola stvorená.

Sú to kilá, ktoré som získala, keď bremeno tejto poruchy príjmu potravy opadlo z mojich pliec. Priberám váhou, ktorá je duchovná a vďaka tomu som našla slobodu. Aj keď stále bojujem so žiadosťou zbaviť sa kíl, viem, že nikdy nemôžem stratiť toto – On hovorí, že som pre Neho nádherná, a že som draho milovaná. Oddávanie sa tejto identite, ktorú som mala problém prijať pred mnohými rokmi, odzrkadľuje ženu, ktorou sa stávam, dokonca aj vo veku 47 rokov – viera, boky a všetko.

 


 

Amy je Američanka žijúca od roku 2012 spolu so svojím manželom Markom a 2 synmi, Ianom a Gavinom v Bratislave. Veľmi jej chýbajú dcéry Allyson a Haley, ktoré sú vydaté a žijú za oceánom, v USA. Keď nehrá na klavíri alebo neučí v miestnom hudobnom klube (fusion), nájdete ju na stretnutiach s dievčatami, pri jedení pukancov alebo čítaní knihy.

  • 0

    Overall Score

  • Reader Rating: 0 Votes

Zdieľať

O autorovi Hosť

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *