Začalo to malými vecami

itstartedinsmallways

Väčšinu svojho života som sa vyrovnávala s negatívnym monológom k sebe samej a smútkom, čo mi neurobilo dobre. Zaneprázdnenosť, úzkosť a pocity sebapohŕdania ma spravili nestabilnou počas mojej mladosti. Zaujímavé však je, že samotná vec, ktorá ma viedla k panickej existencii – moja vôľa – správne presmerovaná, sa stala odrazovým mostíkom k môjmu uzdraveniu. Verte mi, keď Vám hovorím, že naša je vôľa je sila, s ktorou treba počítať.  

Bola som dieťaťom plným rozruchu a pohybu. Opis dieťaťa s pevnou vôľou som poriadne prikrášlila. Mala som tri roky, keď som prednými dverami vybehla bosá do Michiganského snehu. Moja chvejúca sa mama ma našla o blok ďalej a nemohla uveriť, že bol pre mňa tento zimný šport vzrušujúci. Keď som mala 4, zamkla som sa v kúpeľni a celé hodiny som odmietala vyjsť von, až kým som cez kľúčovú dierku nevyjednala kornútok zmrzliny a jazdu na bratovom novom bicykli. A keď som mala 6, hltavo som vypila polovicu fľaše Pepta Bismolu (lieku na zažívacie ťažkosti), pretože sa mi páčila ružová. Nuž, tak máte predstavu.

Mala som srdce plné odhodlania a entuziazmu. Všetka moja nezbednosť prekĺzla do môjho dospievania narazila na moje narastajúce hormóny, čo viedlo k jednej divokej jazde. Bola som na kolotoči vzostupov a pádov a milovala som vzrušenie oboch. Extrémy pre mňa znamenali dobrodružstvo. Nervy drasajúci výstup na vrchol horskej dráhy emocionálnych výšin a pád do hlbín depresie boli spočiatku napínavé a vzrušujúce. Môjmu neskúsenému srdcu pripadalo romantické tlieskať životu jednu chvíľu a cítiť sa beznádejne a zdrvene ďalšiu. Svoju skrúšenosť som si vychutnávala písaním melancholických básni o vymyslených tragédiách a vyhľadávala som tých, ktorý svoj zármutok nosili ako vrecovinu. Neuvedomovala som si, že ak dovolím svojim pocitom slobodne vládnuť, povedie to k ochromujúcim pádom, tak hlbokým, chladným a strmým, že sa z nich nebudem môcť dostať, ožiť a uvoľniť sa. Ale to sa stalo, keď moju dušu zovrelo kruté obdobie reality, ktoré by sme mohli nazvať zimou.    

Táto zima mala aj iné meno, klinické meno: agorafóbia. Fóbia, ktorá sa sama predstavuje ako galéria strachu, rozsiahla zbierka neprimeraných reakcií na ľudí a život. Bála som sa davov aj samoty. Pri myšlienke na jazdu výťahom, jazdu po diaľnici alebo pri pomyslení na búrku som sa celá chvela. Nezniesla som výšky alebo tmu. Bola som náladová, dotieravá, ťažkopádna, hašterivá a negatívna. Schudla som na 85 libier (38,59 kg).

Bola som mladá žena a mama. Nemala som ani 20 rokov, keď som zažila prvý útok úzkosti. Ak ste ho už niekedy zažili viete, že vás opustí akýkoľvek pocit kontroly nad vecami. Cítila som sa beznádejne, zmätená a bola som si istá, že prichádzam o zdravý rozum. Každú epizódu sprevádzala desivá emocionálna izolácia. Nevedela som, že prežívam niečo s čím zápasia aj iní ľudia. Nepoznala som nikoho, koho by museli odviesť do nemocnice po nezhode s manželom, pretože daná žena nemohla dýchať. Cítila som sa zmätená a zahanbená.  

  Tento núdzový výjazd sa zmenil na cestu, ako zvládnuť úzkosť. Prehnané reakcie viedli k zvýšeniu napätia, ktoré sa potom zmenilo na paniku. Zamierila som na pohotovosť po dávku Demerolu, jediného spôsobu, ktorý som vedela, že zastaví rastúci strach. Injekcia ma uspala a ja som sa zobudila o niekoľko  hodín neskôr so strachom, že sa to opäť zopakuje. A zopakovalo sa to. Takto moju dušu zovreli chladné prsty zimy.  

smallwayssmallways1

Jarný odmäk po dlhom zimnom zápase začal, keď som si jedno ráno uvedomila, že som sa vzdala nádeje. Stiahla som sa do spálne a schovala som sa do postele a nadmerne som spala. Bola som závislá na utišujúcich liekoch a nikotíne a pila som nekonečné kanvice kávy, ktorými som svojej divokej jazde dodávala palivo. Cítila som sa, akoby zaseknutá v príbehu niekoho iného. Tento príbeh predsa nemohol byť môj.

Kľúčovými slovami k môjmu uzdraveniu boli: „Ak s tým niečo neurobím…“

Potrebovala som vystúpiť zo svojej emocionálnej horskej dráhy. Čakala som na niekoho, kto by ma zachránil– môjho manžela, mamu – až kým som nakoniec volala do nebies. Keď sa zmenili moje modlitby, zmenila som sa aj ja. Z úpenlivých prosieb o zázrak som prevzala zodpovednosť za samú seba, čo viedlo k zázraku. Začala som fungovať. Začalo sa to malými vecami, čo- ako som sa neskôr dozvedela, je obyčajne cesta von z dysfunkcie. Najprv som si ustlala. Znie to úplne nedôležito, ale bolo to kritické pre moje uzdravenie. Vytiahla som samú seba z pohodlia mojej mizérie cez svoju vôľu a rozhodla som sa znovu sa zaradiť do života.   

Dokázala som to tým, že som začala obnovovať poriadok vo svojom okolí a s každým krokom som sa cítila nádejnejšie. Tá istá pevná vôľa, ktorá ma viedla do extrémov mi teraz pomáhala stať sa zdravou a stabilnou.

A tu je dôvod prečo…

Zistila som, že keď som začala myslieť a správať sa rozumne namiesto toho, aby som sa oddávala svojim problémovým emóciám, začala som sa cítiť dobre. Aj napriek tomu, že emócie sú cenné, keď im dovolíme myslieť namiesto nás, obyčajne nepracujú v náš prospech. Určite nie v mojom prípade. Ich darom je, že môžeme cítiť. Funkciou mozgu je myslieť a usudzovať. Moja priateľka Marilyn Meberg, skúsená poradkyňa vtipkuje: Emócie nemajú mozog.“ Stručné a pravdivé. Emócie môžu byť presné, ale takisto môžu byť plné dezinformácií, ako napríklad keď naznačujú, že sme hlúpi, škaredí a bezcenní.   

 

VYBER SI

Naša vôľa je silnejšia ako emócie. Môžeme sa rozhodnúť urobiť správnu vec, bez ohľadu na to, či to cítime alebo nie. Preto sa každý deň rozhodnime, že urobíme ďalšiu správnu vec: ustelieme si posteľ, oblečieme sa, umyjeme riad, uvaríme večeru, budeme láskaví, postavíme sa tvárou tvár strachu. Taktiež mi pomohlo pridať sa k „pomôž si sám” skupinke. Bol odvážny krok. Taktiež som sa naučila, že môžeme prikázať našim svalom, aby sa pohybovali a oni poslúchnu, dokonca aj vtedy, keď naše emócie namietajú.

Záver: Môžeme sa rozhodnúť urobiť odvážne veci, pred tým, ako sa cítime odvážni.    

 

ZMEŇ SA

Ďalšia zmena nastala, keď som sa naučila preprogramovať svoje myšlienky. Môžeme odmietnuť myšlienky, ktoré sú škodlivé, posudzujúce, zatrpknuté a benevolentné a namiesto toho premýšľať o veciach, ktoré prinášajú pokoj, obživujú naše vnútro a pridávajú našim vzťahom kvalitu. Náš vnútorný jazyk môžeme zmeniť uvažovaním nad poéziou, prísloviami, prehláseniami… Takisto zvyk vďačnosti môže spôsobiť, že budeme viac premýšľať o druhých a ochráni nás pred tým, že by sme boli posadnutí sami sebou. Pomáha to porásť nášmu svetu. Nielen ponad štyri steny nášho domu, ale aj ponad steny strachu, ktorý budujeme.  

 

ZAVIAŽ SA

Pripoj sa ku mne a urob osobné rozhodnutie byť každý deň radostnou. Nech je prvé slovo, ktoré si ráno povieme „áno“. Toto mocné slovo pomôže nášmu duchu, aby zostal poddajný a očakávajúci. „áno“ pre mňa bolo dverami do každodenných možností. Dodá našim postojom energiu a charitu a podporí rast a víziu. A nakoniec „áno“ je kľúčom, ktorý nám pomôže zamerať našu vôľu na uzdravenie.

Bola to dlhá cesta naprieč emocionálnou tundrou, ktorá bola ako tenký ľad, avšak riskovanie zmeny stálo za to. Obnovila som svoju dôstojnosť tým, že som sa stala aktívnou aktérkou svojho uzdravenia, čo ma naučilo odvahe, mravnej sile a súdnosti. Nikdy som si nepredstavila budúcnosť, ktorá ma čakala za dverami mnou vytvoreného väzenia – budúcnosť plnú účelu, milujúcich ľudí a dynamického úsilia.  Objavila som, že život nie je ľahký, ale teraz viem, čo robiť, aj keď nie je. Namiesto čudnej jazdy v zábavnom parku som si vybrala cestu sily a odhodlania, ktorá rešpektuje to, ako som bola stvorená a pomáha mi naplniť môj účel.

 


pôvodným článkom “It Started in Small Ways”, uverejneným v magazine Darling (10. vydanie). Do slovenského jazyka s povolením preložila Zuzana Nováková. 

 

 

  • 0

    Overall Score

  • Reader Rating: 0 Votes

Zdieľať
Avatar

O autorovi Hosť Darling

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *