Keď som bola malá, v našej rodine bolo veľa lásky, ale málo všetkého ostatného. Obaja rodičia mali vedľajšiu prácu (popri ich hlavnom zamestnaní) a od malička až po strednú školu sme bývali v tom istom prenajatom dome s popraskanými stenami a plesnivými kúpeľňami. Voľnú izbu sme prenajímali príbuzným alebo priateľom.

Pamätám si, ako som sa raz ešte veľmi malá opýtala: „Mami, kedy už budeme mať dosť peňazí?“ Začala som si všímať, že nám peniaze nikdy nevystačili do konca týždňa, do konca mesiaca a ani počas Vianoc sme na tom neboli dobre. Moja nevinná myseľ sa nemohla dočkať, kedy napätie v našej domácnosti raz a navždy pominie. Mamka sa na to uškrnula a začala sa smiať: „Neviem miláčik. Neviem…“

V našom cirkevnom zbore sme boli pevne zakorenení a naši priatelia nám pomohli vždy keď mohli – keď som začala chodiť do školy, kúpili mi oblečenie. Môjmu bratovi darovali špeciálny bicykel, na ktorom mohol jazdiť aj napriek jeho zdravotnému postihnutiu. Chodili nás aj strážiť, aby naši rodičia mohli ísť večer von. Ako tak na to spomínam, pravdepodobne by sme to nezvládli bez pomoci rodiny a priateľov, ktorí nám znova a znova obetovali svoj čas a peniaze.

Počas mnohých rokov sa nám dostalo veľa pomoci, no napriek tomu, jeden z darov si pamätám najviac.

Keď som chodila na základnú školu, počula som, ako sa rodičia rozprávajú o nejakej obálke. Niekto pre nás nechal malý, hranatý balíček vo vstupnej hale nášho kostola. Keď ho mamka konečne otvorila na kuchynskom stole, vo vnútri bolo niečo lesklé. Bol to zlatý prsteň – sýto ružové rubíny posiate dvomi malými diamantmi, usporiadané do kvetinového vzoru. Vo vnútri bol anonymný odkaz, ktorý vysvetľoval, že náš darca vedel, že sme prežívali ťažké časy a chcel nám prsteň darovať. Mohli sme ho založiť, predať, nechať si ho, čokoľvek sme chceli – darca, ktokoľvek to bol, len chcel, aby sme ho mali.

Boli sme zaskočení. Kto by urobil niečo také? Moji rodičia si zistili cenu prsteňa a začali zvažovať, ako ho čo najlepšie použiť. Mohli sme ho použiť na zaplatenie účtov, blížiace sa narodeniny, alebo sme mohli mať opäť televíziu. Prsteň nemal dosť veľkú hodnotu na to, aby vyriešil všetky naše problémy, ale určite mohol zmenšiť zoznam vecí, ktoré bolo treba zaplatiť. Týždne ubiehali a napriek záplave možností rozhodnutie nepadlo.

Keď som v jeden chladný večer žehlila v garáži, prišla za mnou mama a chcela sa porozprávať. Povedala mi, že po dlhom rozhovore s mojím otcom sa rozhodli, že prsteň dajú mne. Podala mi ho a povedala: „Chceme, aby si tento prsteň mala preto, aby si si pamätala, že bez ohľadu na to čo sa stane, Boh sa o teba vždy postará.“

Okamžite sa moja pozornosť presunula z tajomstva, ktoré obklopovalo náš dar, na jeho hmatateľnú prítomnosť v mojej ruke. Prsteň sa v mojej dlani ligotal a ja som asi po prvýkrát v živote pomyslela na lepší život. Pomyslela som na to, že už nebudeme musieť čakať na výplatu, aby sme si mohli kúpiť mlieko alebo narodeninové darčeky z výpredaja. Rozmýšľala som o živote, v ktorom si krásne veci môžeme vážiť a tešiť sa z nich, a aké by to bolo mať toľko krásnych vecí, že by sme si mohli dovoliť rozdávať ich.

Keď sa dnes pozriem na stále ligotavý prsteň na mojom prste, pätnásť rokov po tom, čo nám ho darovali, aby nám pomohli zaplatiť účty, viem, že pravá štedrosť neváha, či je pomoc nutná, len pomôže. Tento darca a ani ostatní nehľadeli na náš rozpočet, aby posúdili, či míňame naše peniaze správne, oni len proste videli našu ťažkú situáciu a rozhodli sa pomôcť. Naučila som sa, že skutočná štedrosť si vyžaduje statočnosť a vzdanie sa kontroly nad tým, na čo bude náš dar použitý (Ako často aj napriek tomu váham, či prispieť, pretože neviem na čo budú peniaze použité, alebo či ich daná osoba potrebuje viac ako ja).  A som si istá, že štedrosť – tá, ktorá napĺňa naše duše a pozdvihuje skormútených a nešťastných – sa najlepšie prejavuje tajne. A to udržuje naše ego pod kontrolou a umožňuje, aby sa z nášho daru stalo niečo väčšie, ako sme mali v úmysle.

Dávanie zo srdca je riskantné, ale práve také je najlepšie.

Odteraz, keď ty aj ja prispejeme tých pár drobných spiacemu bezdomovcovi na ulici, alebo anonymne nakúpime potraviny pre priateľa v núdzi, pripájame sa tak k „armáde“ darcov, akým bol aj ten môj. Teraz sme v rovnakom tíme, súčasťou niečoho väčšieho ako sme my. Teraz už viem, že nie je potrebné darovať mnoho – dom na kopci alebo škatuľu plnú šperkov. Jediné čo potrebujeme, je vidieť núdzu okolo nás, zabudnúť na svoju hrdosť a mať ruky ochotné vždy pomôcť. Rubínový prsteň na mojej ruke mi to bude vždy pripomínať.

pôvodným článkom “A Good Secret”, uverejneným v magazine Darling (10. vydanie). Do slovenského jazyka s povolením preložila Denisa Sonntagová