“Zase bude nejaký sviatok, ani neviem aký…” zahlásila Tomášova mladučká kolegyňa.

“Uhm… A kedy to bude?” Zamyslene sa spýtal zahĺbený do písania.

“Sedemnásteho novembra.”

Prekvapene zdvihol oči. “Počkaj, ty nevieš čo sa stalo sedemnásteho novembra?”

Pre niekoho ten deň nič neznamená, pretože nestáli dlhú radu na pomaranče, nechodili si pre vysvedčenie v pionierskom úbore, nebáli sa chodiť do kostola, nechodili na dovolenky, maximálne do Juhoslávie, nemuseli sa báť, že nebudú môcť študovať len preto, že rodičia neboli v strane. Pre mňa a mnohých ďalších, ten deň, alebo skôr ten čas, zostane nezabudnuteľný. Ta atmosféra toho obdobia, to čo sa vtedy okolo nás dialo, v mojom živote zatiaľ nemá obdobu.

Všetko bolo zrazu hore nohami, v škole sme sa prestali učiť ale v hlúčkoch sme debatovali. Všade znela pieseň od Tublatanky “Pravda víťazí”. Bratislava bola oblepená rôznymi sloganmi a citátmi, mala som aj taký zošit, kde som si ich zapisovala. Vôbec neviem kam sa podel, ale jeden si pamätám: “Naučili sme sa plávať ako ryby, lietať ako vtáci, naučíme sa žiť na Zemi ako ľudia?” Mesto bolo stále plné ľudí a všetci boli veľmi priateľskí. Jedného dňa nám v škole oznámili, že odteraz sa už nebudeme učiť ruštinu, ale od pol roka prechádzame na angličtinu.

(Zuzana 40)

Pamätám sa ako sme stáli pred kabinetom učiteľa, ktorý mal na starosti pioniersky oddiel a chceli sme z oddielu vystúpiť. Boli sme len asi štyria či piati z triedy, ostatní nemali odvahu. A po tom čo som to urobil, som si povedal, že teraz mám asi poriadný prúser. Ešte si pamätám ako som sa cítil strašne divne, keď som mal povedať ‘pani učiteľka’ namiesto ‘súdružka učiteľka’. V tomto období som tiež prvýkrát počul o Palachovi, to bolo pre mňa silné.

(Tomáš 39)

Som rada, že som mohla november 89 zažiť so všetkým všade na vlastnej koži v Brne, kde som študovala…. 20. novembra namiesto stáže v nemocnici u Sv. Anny bola porada v aule LF, potom ručné prepisovanie letákov, ich vylepovanie po nociach, beh uličkami s tajnými v pätách a s ťahákom, čo robiť po zadržaní ŠtB, triklóra na bunde, potom placka Havel na hrad….. strach maminky, že nás všetkých vyhodila zo školy…. okupačná stávka….. demonštrácia na Svoboďáku s vodnými delami v okolí a sviečkou v ruke, od ktorej mi v tej tlačenici v dave chytila ofina…… výjazdy do dedín s videom z Národnej…… postupne eufória, všade vlajky, plagáty, vtipné heslá, pesničky Spirituálu, Hutky, Kryla…… a potom dlhý niekoľkodenný Silvestrovský večierok na intrákoch.

Mala som nafotených kopu fotiek, bohužiaľ som ich dala vyvolať do fotolabu asi príliš skoro….. “film sa stratil”…..spomienky mi našťastie nikto nevezme.

(Jana 51)

Pamätám sa ako som stála na preplnenom námestí SNP v Bratislave a snažila sa dovidieť na Karla Kryla, ktorý práve hral svojho “Bratříčka”. Vravela som si, že jeho prsty musia zmrznúť v tej zime, pretože tie moje mrzli v teplých rukaviciach. Párkrát som vyskočila, inak by som nič nevidela, keď tu zrazu neznámy muž za mnou ma chytil a zdvihol do výšky. Visela som ako mača v rukách toho neznámeho, pozerala sa dookola….. a žasla. Nikdy pred tým a vlastne ani potom som nevidela také obrovské davy, len budovy vytŕčali zo živej masy kam len oko dovidí. Povedala som si, že na toto nikdy nezabudnem.

(Andrea 41)

Neveril som vlastným očimam, na pódium vyšiel Karel Kryl so svojou gitarou. Len pred pár dňami to všetko vypuklo a on si tu kľudne stojí a nikto ho nezadržal. Odrazu som pocítil v očiach slzy. Napadlo ma, že začína sloboda. Pamätám si to obdobie trošku ako v sne, v ktorom vidím Kňažka so svojím “utvorte koridor”, Budaja so svojou charakteristickou čapicou, ktorá sa odvtedy volá “budajka”, spievali sme “Sľúbili sme si lásku”, “Modlitbu pre Martu”, “Anděla”…..a štrngali kľúčami. Bol to nezabudnuteľný čas.

(Slavo 65)