… a nielen vtedy… Myslím na teba. Chýbaš mi. Psychológovia tvrdia, že je normálne smútiť rok. Asi sa vymykám všetkým psychologickým meraniam a kritériám. Je to viac ako rok, sú to dokonca desaťročia. A predsa… Chýbaš mi. Bolesť už nie je ostrá a bodavá, neparalyzuje ma. Ale aj tak – je tam. Občas tupo omína. Tlačí ako kamienok v topánke. Dá sa však s ňou žiť. Stala sa súčasťou mňa. Uvedomujem si, že všetko, čo mám, je pominuteľné. Uvedomujem si vzácnosť a krehkosť života.

Páči sa mi úvod ku knihe Komu zvonia do hrobu. Vystihuje to, čo cítim aj ja. „Žiadny človek nie je ostrov sám pre seba, každý je kúskom kontinentu, tvorí súčasť pevniny. Keď more odplaví jednu hrudu, pevnina sa zmenší. Som chudobnejší o život každého, lebo som votkaný do sveta ľudí. Preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu – tebe zvonia.“

Keď strácame niekoho, koho sme milovali, kto nám bol blízky, naša spriaznená duša, je to, akoby odišiel kúsok z nás. Už nikdy nebudeme takí istí. Zmení nás to. Je naivné si myslieť, že keď príde rodina, deti, vynahradia nám niekoho, kto tu už nie je. Všetci sme jedinečné originály ako vzácne perly. A preto po každom ostane prázdno. Kolesá sa krútia, dni sa striedajú a život plynie ďalej. Riadi nás čas a zákon, ktorý hovorí, že každý, kto sa narodil, musí aj zomrieť.

Ale… láska … tá nezomiera. Nejde do hrobu. Je večná. Verím, že aj keď nás život rozdelil, nie je všetkým dňom koniec. Verím, že raz sa stretneme. Tam, kde nie je bolesť, ani trápenie, ani smútok. Tam, kde Boh zotrie človeku každú slzu z oka.

Verím, že sa tam stretneme a dorozprávam ti svoj príbeh, ktorého si bola súčasťou. Teraz ťa objímam v myšlienkach, ale tam, ťa skutočne objímem. Zatiaľ ti len zapálim sviečku pri tichej spomienke a vyslovím „ďakujem“ tomu, kto mi ťa dal do života a v koho rukách si teraz.