Už samotný zhon okolo blížiacich sa Vianoc je viac – menej náročný, nieto ho ešte zvládnuť s deťmi. Možno si aj hovoríme, že tieto Vianoce oproti tým minulým budú celkom iné – upečieme menej druhov koláčikov, upraceme len to, čo stihneme, ale predsa… možno je to tlakom okolia, reklamy, všetkého toho, čo sa na násČítať ďalej

Zdieľať

Vždy som sa tešila na to, keď večer zalezieme do postele, zhasneme svetlo a budeme sa rozprávať o veciach, ktoré by sme nikomu inému nepovedali. Do noci sme šepkali o tom, čo sme zažili, o čom premýšľame a snívame. O našich predstavách, aký bude život keď budeme dospelé, skončíme školu a začne sa „skutočný život“. Moja staršia sestra a ja. Veľa vecí smeČítať ďalej

Zdieľať

Skoro každý deň sa ich pýtame: “Ako bolo v škole?“.  Odpovede sú rôzne.  A niekedy sa vlastne toho ani veľa nedozvieme.  Dočítala som sa, že sa dá aj inak. Na poličke noviniek ma v našej knižnici zaujala knižka o výchove detí. Hneď som pochopila, o čo ide.  Knižky tohto druhu sú o tom, ako pomôcť deťom byť úspešnými teraz, ale hlavneČítať ďalej

Zdieľať

Nedávno som bola na večeri, ktorej hostiteľom bol ten najkreatívnejší kuchár, akého som kedy stretla. Pripravil nám menu plné sezónnych pochúťok a do dokonalosti to dotiahol veľkým množstvom vína. Pri stole nás sedelo skoro dvadsať. Užívali sme si prítomnosť jeden druhého a rozprávali sme sa o zážitkoch z uplynulého týždňa. Naklonila som sa k dievčaťu, ktoré sedelo vedľa mňa a podelila som sa s ňou o svoje nadšenie zo skvelého jedla. Aj ona sa ku mne naklonila a úsečne odvetila: „To jedlo je celkom fajn, ale ja nemám veľmi rada ružičkový kel.“

Zdieľať

Presne o 50 rokov neskôr vypukla Nežná revolúcia, ktorú spustili tisícky študentov, ktorí si prišli do Prahy spomenúť na Opletala a protestovať proti vlastnej komunistickej vláde. Dôvod, prečo v roku 1989 vypukla revolúcia bol ten, že polícia dobila mnohých protestujúcich (viac ako 500 zranených) a bolo známe, že jeden študent bol zabitý. Dnes vieme, žeČítať ďalej

Zdieľať

“Zase bude nejaký sviatok, ani neviem aký…” zahlásila Tomášova mladučká kolegyňa. “Uhm… A kedy to bude?” Zamyslene sa spýtal zahĺbený do písania. “Sedemnásteho novembra.” Prekvapene zdvihol oči. “Počkaj, ty nevieš čo sa stalo sedemnásteho novembra?” Pre niekoho ten deň nič neznamená, pretože nestáli dlhú radu na pomaranče, nechodili si pre vysvedčenie v pionierskom úbore, nebáliČítať ďalej

Zdieľať

  … a nielen vtedy… Myslím na teba. Chýbaš mi. Psychológovia tvrdia, že je normálne smútiť rok. Asi sa vymykám všetkým psychologickým meraniam a kritériám. Je to viac ako rok, sú to dokonca desaťročia. A predsa… Chýbaš mi. Bolesť už nie je ostrá a bodavá, neparalyzuje ma. Ale aj tak – je tam. Občas tupo omína. Tlačí ako kamienokČítať ďalej

Zdieľať