Za spoločným stolom

Za spolocnym stolom FIALA1

Mám šťastie, že máme v kuchyni veľký, alebo skôr väčší, stôl.  Pamätám si veľmi dobre na to, keď sme ho kupovali.  Namerali sme dĺžku 147cm.  Máme radi priestor a hlavne za stolom sedávame všetci štyria spolu. A to nielen v nedeľu.

No práve v nedeľu je to trošku iné.

Zavolám dcéru, ktorá stále niečo tvorí a pýtam sa jej, ako prestrieme stôl.  Spolu hľadáme dobrý nápad. Viac než pohotovo odpovie,

„Pozrime niečo na internete“.

Pousmejem sa (lebo sú to moje slová), sadám si ku stolu v pracovni, dávam si dcérku do lona a klikám na ikonku prehliadača. Spolu hodnotíme rôzne jesenné nápady. Obom sa nám páči motív červených jabĺčok.

A tak si rozdelíme úlohy. Utieram stôl a vidím, že lak je na mnohých miestach zodratý.  Sedíme tam dennodenne niekoľkokrát za deň. Musí to byť vidno.

Dcérka trpezlivo umýva jabĺčka, jedno pre každého. Potrebujeme prestieranie, taniere, príbor a servítky. Vyberáme stopkové sklenené poháre na vodu. Deti sú nadšené. Dnes budú piť z pohárov ako dospelí. Chcú byť ako my. Tak veľmi sa nám chcú podobať. Vnímam to.

To hlavné sú menovky. Deti milujú, keď majú na veciach svoje meno. Meno pre nich znamená veľa. Vyberáme zamatový tmavo-zelený papier a farebne dolaďujeme spoločný stôl. Viem, že pri spoločnom stole sa dá toho doladiť oveľa viacej než len farby. Dolaďujú sa vzťahy.

Moje staršie dieťa sa podujíma na úlohu napísať pre všetkých menovky. Nemá rád písanie, ale toto je iné. Je to o nás. Vyberá si trblietavé gelovky a snaží sa, aby bolo jeho písmo čo najkrajšie. Písmenká sú jeho. Je to tiež vidno.

Každé meno sa trblieta nazlato. Za každým menom sa vyníma výkričník.

„Máme všetko?“ pýtam sa. Jablká sú krásne. Bola to super voľba.

Všetko je pripravené. Na stopkách jabĺčok visia zelené menovky.

Do servírovacej misy nalievam nedeľnú polievku. Polievkovú misu v bielom mám po starkej. Je to len vec, ale má hodnotu, lebo sa stala súčasťou novej rodinnej tradície.

Za spolocnym stolom FIALA2

Sadáme si ku stolu. Deti sa tešia, že mohli pomôcť pripraviť stôl. Prezerajú si prestieranie. Ovoniavajú jabĺčka. Predbiehajú sa a oznamujú, kto pripravil to alebo ono. Čítajú svoje meno.

Vedia, že majú pri tomto stole svoje miesto.

Je totižto veľa stolov. Ten pracovný je zväčša iba môj. Ale ten kuchynský je spoločný. A je na to dôvod.

Keď po obede znova utieram zodratý povrch stola, vnímam ho nanovo. Nie je len dostatočne veľký. Je napokon svojím spôsobom krásny. Je o nás.

Zdieľať
Radka Fiala

O autorovi Radka Fiala

Radka má vždy veľa otázok, na ktoré hľadá odpoveď, a tak veľa číta a študuje (ževraj už od malička). Niekedy si kladie na seba vysoké nároky, a tak sa neustále učí, že menej je niekedy viac. Po narodení prvého dieťaťa mala pocit, že materstvo je priveľká úloha. Má rada hudbu, kvety, nové miesta a knihy; hlavne knihy pre deti. Má rada zmenu, a preto veľmi často presúva nábytok. Po prečítaní knihy Tisíc darov sa rozhodla zapisovať aj svoje vďaky.

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *