Tak dlho som sa tešila na tú cestu. Ani som si nedokázala predstaviť, že ten deň, kedy odcestujeme, naozaj nastane.  Ale stalo sa a je práve  druhý deň nášho mesačného putovania po Malajzii. Sedeli sme na terase  Lake Gardens v Kuala Lumpur v areále vtáčej rezervácie, pili ovocný džús a  nasávali tropickú atmosféru. Vlhký teplý vzduch stál okolo nás, všade bolo počuť rôzne zvuky vtákov. A v tom si velikánsky čierny vták s obrovským žltým zobákom a nádherným chocholom sadol na zábradlie terasy kúsok odo mňa. Zatajila som dych od vzrušenia, dívala som sa na majestátnosť  toho vtáka, na pomalý ladný pohyb hlavy a odlesk svetla z jeho chochola. Bola som unesená. Rýchlo som vzala foťák a odfotila som si ten zázrak.

Keď som sa neskôr pozrela na tú fotku, tak som tam nevidela nič z toho, čo som vnímala. Bola to len fotka veľkého vtáka.

Niektoré veci proste treba zažiť. Fotky zďaleka nevystihnú skutočné zážitky. Ani fotka od najlepšieho fotografa vám nepriblíži ten pocit z meniacich sa farieb, to šteklenie v bruchu z blízkosti toho tvora, zosilnené atmosférou prostredia a ten pocit, ten POCIT.

Určite máte tú skúsenosť, keď niečo spoznáte podľa pocitu, ktorý vás náhle prenikne. Pamätám si, keď som bola tínedžerka a strávila letné prázdniny v kempe. Po nejakom čase som započula v rádiu pesničku a kompletne sa mi vybavil ten letný večer, s vôňami a farbami, ale hlavne ten pocit toho skvelého zábavného dňa, keď som ju počúvala s partou mladých ľudí.

A preto pri potulkách Malajziou som už tak často nevyberala foťák. Radšej som zastala a nasávala ten pocit a povedala som si, že sú veci, ktoré sú len pre mňa, vytvárajú moje a len moje pocity, ktoré si budem pripomínať, a ktoré ma budú dobíjať energiou, keď to budem potrebovať, sú mojou externou batériou, sú mojím súkromným majetkom.

Niekedy nastanú chvíle, kedy sa Vám zrazu otvorí percepcia, zmysly idú na plné obrátky, vnímate, cítite a všímate si všetko naokolo s úplne inou intenzitou, doslova nasávate okolie. Odrazu si uvedomíte veci, ktoré tu vždy boli a brali ste ich úplne ako samozrejmosť, alebo ste ich len ignorovali. Ale nestane sa to len tak, musíte nahliadnuť bližšie, odhaliť proces a už nikdy sa na tú vec alebo činnosť – hoc úplne všednú alebo bezvýznamnú, nebudete dívať rovnakým pohľadom. Viete  to vtedy, keď si zrazu v hlave poviete: Ach, na toto si odteraz už vždy spomeniem keď….

Nie sú to obyčajné chvíle.

Pokračovali sme v ceste, z Kuala Lumpur sme sa presunuli do Cameronskej vysočiny, kde sú nádherné čajovníkové plantáže. Štyri hodiny sme sa trmácali autobusom nekonečnými zákrutami cez divoké porasty a palmové plantáže do vysočiny, kde na strmých kopcoch sa ťahajú až kam oko dovidí – čajovníky. Nízke ploché kríky, všetky rovnako vysoké, z diaľky vyzerajú ako zelené ovečky pasúce sa vo veľkých húfoch. Pred tým, než sme sa vydali k plantážam, poriadne spŕchlo a teraz, v tom teple a vlhku sa zvýrazňovala vôňa zeme, kvetov a čaju. Pomaly sme sa vydali kľukatými úzkymi cestičkami pomedzi strmé kopce čajovníkových  plantáží. Míňali sme jednoduché drevené domčeky plantážníkov, na chvíľu som zastala a predstavovala si ako si tu žijú. Skúmala som čajové lístky, omieľala ich medzi prstami a zistila, že sú neobyčajne tvrdé a neohybné. Nikdy mi predtým ani nenapadlo, ako vlastne vyzerá čaj. A v tom vychádzajú rovno predo mnou spoza zákruty plantážníci v jednoduchých pracovných plátenných odevoch a vysokých gumených čižmách. Skupinka nízkych tmavých mužov idú akoby v jednom rytme a cez rameno majú prehodenú bakuľu s batohom, presne ako keď sa náš Janko z rozprávky vydal do sveta. Zostávam stáť a hľadieť ako zmagnetizovaná. Prosíme ich o foto, ochotne hoci prekvapene zastanú a zapózujú nám. Pokračujeme ďalej. Pekná cesta pomaly prechádza do štrkovej a neupravenej, a keď mi cestu skríži obrovská stonožka, dlhá ako moja dlaň a hrubá ako palec viem, že je čas sa vrátiť späť. Posadíme sa ešte na terasu na úpätí plantáže, kde podávajú miestny čaj. Para z hôr nad húfmi zelených ovečiek klesá, držím v rukách šálku teplého čaju, dívam sa na veľmi strmé nahustené kopce, ktoré vyzerajú ako rozbúrené more, na drevené domčeky plantážníkov v diaľke a viem, že už nikdy nebudem piť čaj tak, ako pred tým. Vždy keď sa napijem dúška čaju, uvidím pred sebou nekonečné plantáže, unavených plantážníkov, a táto doteraz obyčajná každodenná procedúra sa stane pre mňa výnimočnou.