Kamaráti, ja vás vôbec nepoznám!

Kamarati ja vas vobec nepoznam 4

Kamarati ja vas vobec nepoznam 2

hands texting with mobile phones in cafe

Nemôžem to úplne nazvať závislosťou, ale povedzme, že Facebook vo veľkej miere používam. Viackrát som to už chcela vzdať – práve preto, že je to tak pohlcujúce. Kliknete si na profil kamarátky, lebo jej chcete poslať správu, všimnete si však, že jej profilovku lajkol nejaký chalan a keďže neviete kto to je, tak klikáte aj na jeho profil. Jeden klik sem, druhý tam a ani neviete ako, pozeráte si akéhosi chlapca z Ameriky, čo sa práve zasnúbil s kýmsi, kto má s vami jedného spoločného priateľa, ktorého ste sami stretli raz v živote a stali sa priateľmi zo slušnosti. Je to vo svojej podstate choré. Je to tiež strata času. Ale strácame ho tak. Aj ja.

Niekedy je však aj dobrým nástrojom na mnohé. Spolužiaci tam zdieľajú úlohy do školy, termíny, informácie, priatelia efektívne pozývajú na udalosti. Beriem to. Veď preto používam Facebook. A v tomto smere ho používam rada. Ale keďže si uvedomujem aj jeho nezdravú stránku, z času načas si dávam od neho takú pauzu – pôst. Aj nedávno som jednu takúto pauzu mala a (okrem iného) som rozmýšľala aj nad Facebookom. A viete na čo som prišla? Že keď reflektujem svoj život a moje pôsobenie na tejto sociálnej sieti, tak som sklamaná, akou vzdialenou sa nám stala realita a ako vzácny je pre nás klam obrazu, ktorý vytvára povzbudzujúca anonymita Facebooku.

Denne vidím, počujem, zažívam, že o vzácne, drahé, krásne ženy žiadni muži nebojujú, len “udatne” sediac za počítačom strúhajú kvetnaté pochvaly na ich osobu, ktoré sa boja predniesť osobne. Smutné je, že sme s tým spokojné. A dokonca to nepovažujeme ani za nič abnormálne, že v realite sa neospravedlňujeme, nevyznávame lásku, neďakujeme, nekonfrontujeme nikoho…

Trápi ma, keď vidím výpovede zraniteľných trinásťročných dievčat hovoriace “milujem ťa a navždy budem” adresované niekomu, kto o ich existencii len tuší (možno ani toľko) a nestará sa. Trápia ma drsné diskusie, ktoré v realite nikto vlastne neviedol. Neschopnosť povedať priateľovi “odpusť mi, lebo som ťa zranil” z očí do očí. “Priatelia”, ktorým sa na ulici nezdravíte a ich to vôbec nezraní, lebo to tiež nemali v pláne.

Facebook je super nástroj. Na to, ako informovať.  Ako sa spojiť s ľuďmi, ktorých nemáme možnosť stretnúť. Preto mám svoj profil aj ja. Ale tiež viem, že vytvára nebezpečné ilúzie. Väčšinou o tom, že lajky o niečom hovoria, alebo že vaši priatelia sú skutočne po vašom boku. Možno je to tvrdá pravda, ale statusy tipu “ak ti na mne záleží, daj like…” ma nikdy nedonútia presviedčať človeka o opaku, ak si z vlastnej vôle hovie v sebaľútosti. Nie z tvrdosti srdca, ale z presvedčenia, že to škodí. Virtuálna realita, do ktorej sme mnohí spadli, škodí a bolí. Bolí, lebo vytvára mohutnú priepasť medzi pravdou, ktorej niekedy ani nechceme veriť a klamom, ktorému sa verí ľahko. Stáva sa z nás zamotaná ubolená virtuálna generácia, v ktorej sme vlastne všetci “priateľmi”. Ale veď kamaráti, ja vás vôbec nepoznám!

Idem si teda zrušiť svoj účet na Facebooku? Myslím, že dnes nie. Aspoň zatiaľ nie. Ale chcem si pred každým rozhovorom, komentárom či lajkom položiť zásadné otázky: Nebolo by lepšie sa stretnúť a porozprávať sa o tom osobne? A keď sa nedá stretnúť, tak to, čo píšem – povedala by som to aj osobne takto? Naozaj sa mi to páči tak veľmi, že tomu dávam like?

Možno snaha byť “reálnejšou” na Facebooku znie ako utópia, alebo prinajmenšom to pôsobí ako oxymoron, ale budem sa o to snažiť. Neuveriť klamu facebookovských vzťahov. Neuveriť, že je v pohode, keď mi krása reality uniká pomedzi prsty, lebo sa ju snažím vtesnať do hraníc mojej klávesnice. Niekto povedal, že dobrodružstvo sa začína na konci mojej komfortnej zóny a život na konci internetového pripojenia. Myslím, že nakoniec chcem život zažiť v jeho plnej kráse. Nie vo virtuálnej napodobenine. Ak súhlasíš, daj like :)

Zdieľať
Barborka Kolárová

O autorovi Barborka Kolárová

Študuje medicínu a možno bude lekárka. A možno nie. Má rada výzvy a nezdravé jedlo. Nepohrdne silnou kávou, či kvalitným futbalovým zápasom. Nie je ani trochu blond, a predsa ju každý volá Barbie. Má rada suchý humor. A niekto by jej možno vyčítal, že jej príliš záleží na tom, aké majú ľudia vlasy a či má čisté uši. Nepobrala síce všetku múdrosť sveta, no rada číta knihy a učí sa z nich. O Bohu, ľuďoch, svete, sebe.

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

Jeden komentár

  1. Avatar

    Ahoj. Nepoznám Ťa a na tento článok som natrafila čisto náhodou, ale veľmi pekne zaň ďakujem. Už dlhšie som rozmýšľala nad podobnými myšlienkami spomenutými vyššie, ale až teraz som finálne otvorila oči. Zdieľala som odkaz a neviem koľko ľudí si to ešte prečíta, no minimálne ja som sa zamyslela a som vďačná za každé slovo tu napísané. Nadobudla som ideu čo robiť a na aké veci sociálne siete využívať. :)

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *