Nedávno som oslávila štyridsiatku. Neberiem to tragicky, v podstate v tom behu životom to ani nemám čas moc riešiť. Ale riešia to za mňa iní.

Štyridsať? Nooo, ale nevyzeráš. Rozmýšľala som, že ako nevyzerám. Nevyzerám tak staro, alebo nevyzerám tak zrelo, alebo tak múdro, alebo čo?

Štyridsať? Neboj, ja som nedávno počul príbeh o nejakej žene, ktorá hovorila, že až v štyridsiatke sa jej začal život, založila si firmu a je spokojná.

Dokelu! Môj život sa začal už dávno a stále trvá a dúfam, že bude. Dokonca si myslím, že dvadsiatnici mi majú čo závidieť. Pretože na rozdiel od nich, ja som už zažila 40 Vianoc, a videla mnoho západov slnka, a stretla veľa zaujímavých ľudí a videla kopu krásnych miest a mala veľa dôležitých rozhovorov, naučila som sa kopu nových vecí a videla veľa skvelých filmov. Moje vrásky hovoria o tom, že som sa smiala omnoho viac ako dvadsiatnici, pretože ja už sa smejem štyridsať rokov. Moje šediny hovoria o tom, že veľa krát videli slnko. A mojím srdcom prešlo kopu bytostí, ktoré tam zanechali vrúcnu stopu. Veru, dvadsiatnici mi majú čo závidieť, je to ako keby lízali malú jahodovú zmrzlinu, zatiaľ čo ja mám obrovskú porciu zmrzliny a poznám už veľa chutí. Niektoré sladké, niektoré kyslé, ale aj horké.

A ja závidím šesťdesiatnikom. Oni už poznajú nielen svoje deti, ale aj svoje vnúčatá. Oni zažili aj komunizmus, aj demokraciu. Oni zažili omnoho viac úspechov, ale aj prehier. Dokážu už vidieť veci s nadhľadom, vedia ktoré veci podržať a ktoré pustiť. Oni majú toľko zážitkov.

Ach, ako im to závidím!