„Keď vy budete mlčať, kamenie bude kričať.“

 

9084406528_e7af415f29

5341825666_ef877b96be

8674734406_8147dbbbf1

3427301673_7da6f33ba2

Toto povzbudenie mi pripomína, aké dôležité je hovoriť o svojom príbehu. Zdieľať sa s druhými, ktorí sú v podobnej situácii.

Bolo to takmer pred rokom, keď som s bolesťou krčnej chrbtice ležala v nemocnici. Čakala som a nevedela, čo so mnou bude. Akurát sa začal školský rok, no ja som nevládala rozprávať, myslieť, chodiť. Nevedela som, čo sa to so mnou deje. V tom zmätku a strachu mi, paradoxne, pomohlo čítať si o Jóbovi a vyplakať sa. Okolo mňa sa stanovovali definitívne diagnózy: tumor v mozgu, skleróza multiplex, epilepsia, mozgová porážka atď. V tom strachu som nezvládla vyšetrenie magnetickou rezonanciou. V papieroch som si prečítala: „Pacientka klaustrofobická, vyšetrenie neukončené.“

V priebehu pol hodiny som sa mala rozhodnúť, či podpíšem súhlas na ďalšie vyšetrenie chrbtice s rizikom ochrnutia. Podpísala som vo viere, lebo som chcela vedieť, čo mi naozaj je. Lumbálna punkcia je vpich do miechy v oblasti drieku. Stačil centimeter vedľa a mohol byť koniec… Triasla som sa so studeným potom na čele a zúfalo som volala. Prvý pokus nebol úspešný. Lekárka zavolala primárku, že strácam vedomie. Odchádzala som im neviem kam. Akoby sa nadomnou zatvárala hladina vody.

Druhý pokus bol ešte horší. Skolabovala som po pár minútach. Bola som niekde inde, sestrička povedala, že som volala: „Haló, kde som?“ Ešte dlho to vo mne rezonovalo.

Uvedomila som si, že keby to boli moje posledné chvíle, neviem KAM by som išla? Do neba? Koľkým ľuďom som neodpustila? A komu by som naozaj chýbala?

Upokojila som sa až vtedy, keď som ďakovala, že si znova cítim nohy a ruky a výsledky potvrdili, že nález na mozgu je v poriadku, primeraný môjmu veku.

Teraz po roku, s odstupom času, môžem povedať, že to malo zmysel. Vážim si viac skutočných priateľov, ktorí na mňa v tom všetkom mysleli. Nepodstatné veci ma už nevytočia, snažím sa na ľudí pozerať inými očami s nadhľadom. Nesúdim ich za ubližovanie, ohováranie alebo posmech. Ja nie.

Naučila som sa spomaliť a vychutnať si krásne okamihy. Oddeľujem dôležité od nepodstatných smetí, skutočných priateľov od tých falošných naoko, reklamu od reality. A prázdne reči od hlbokej pravdy. Preto čítam Bibliu. V nej sú odpovede na moje otázky. Sila na každý deň.

Nevieme, čo bude zajtra, ale jednoducho s Ním sa nemusíme báť. Ani smrti nie.

Veď v nebi je napokon krásne. Naozaj je…

 

Zdieľať
Ľubomíra Válková

O autorovi Ľubomíra Válková

Žije pod Tatrami, kde robí kurzy angličtiny pre deti a rada poznáva nové súvislosti. Keď nepremýšľa, tak uvažuje a keď neuvažuje, tak prehodnocuje, čo je prednejšie…Radšej počúva ako hovorí, a preto má rada úplne obyčajné ticho a vôňu dažďa s jemným vánkom. Dosiahne vysoko, spieva rada zamatovo hlboko a smeje sa široko. Má rada úprimných a priamych ľudí, ktorým sa dá veriť a pozrieť sa priamo do očí. Niekedy je rada sama, je to pre ňu vzácny čas inšpirácie a relaxu. Kombinuje farby a odtiene so šálkou kvalitnej kávy a francúzkou kuchyňou.

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *