Cestovala som vlakom z Bratislavy do Žiliny. Cesta bola príjemná. Vonku svietilo slnko a za oknom sa mihal obraz meniacej sa prírodnej scenérie. Jesenné mesiace majú svoje neopakovateľné čaro, a tak som dlho fascinovaná hľadela von z okna a moje myšlienky som nechala jednoducho plynúť.

Bol to skvelý relax. Mohla som si v hlave „upratať“, zrekapitulovať posledné udalosti, porozmýšľať nad tým, čo ma čaká najbližšie dni. Hukot koľají mi pripomenul nekonečný kolobeh plynúceho  času a života.

Sú dni, ktoré sú niekedy také rýchle a hektické, že si sotva nájdem toľko času na premýšľanie. Naozaj som tento čas využila naplno a cítila som sa veľmi sviežo a oddýchnuto. Kiež by som si aj vo všedný deň dokázala nájsť čas zastaviť sa.

Aj vlak musí zastaviť, a to nielen v staniciach. My, ľudia, sa správame niekedy ako „odtrhnutý vagón rútiaci sa závratnou rýchlosťou”. Bežíme, letíme, ženieme sa, neprestajne sa za niečím naháňame. Väčšinu z toho, čo nás stojí toľko síl a námahy, máme. Ale to nám nestačí. Máme pocit, že nebudeme „in“, že nám niečo podstatné unikne.

Tento nekonečný kolobeh sa stáva našou súčasťou, až nás celkom pohltí. Aj keď neskôr túžime z neho von, už to nedokážeme. Sedíme „vo vlaku a už sa v ňom vezieme“.  Veď len koľkokrát nedokážeme vypnúť mobil, alebo vyhrať ten boj s nutkavým pocitom, že čo je nové na „nete“ a či neprišiel „mail“. Stále sa niekam ponáhľame, niečo kontrolujeme, sme zaneprázdnení. Na otázku: „Ako sa máš?“ odpovedáme: „Rýchlo.“

Vo vlaku sme sedeli šiesti. Bolo veselé pozorovať tento obraz (alebo smutné?). Nikto s nikým nekomunikoval. Každý bol vtiahnutý do vlastnej ulity. Mladá dievčina počúvala hudbu a v ušiach mala slúchadlá. Jej kamarátka pracovala na tablete. Mladík oproti nej mal na kolenách notebook a niečo pozorne sledoval. Ďalší dvaja cestujúci ťukali do mobilu – jeden písal sms a druhý hral hru ako o život.

Chvíľu som to sledovala. Aj som sa pousmiala. Už nedokážeme byť spolu, rozprávať sa, ale ani sami s vlastnými myšlienkami. Potrebujeme únik. Na to skvele slúži dnešná technika, pasívne sledujeme a nemusíme rozmýšľať nad ničím, ani nad sebou.

Spomenula som si, ako som cestovala vlakom so starou mamou, keď som bola dievčatko. Vo vlaku sa ľudia rozprávali, niekedy vytiahli nabalené zásoby a navzájom sa ponúkli. Kto chcel byť sám, mohol sledovať cestu, alebo si čítať.

Žijeme život, v ktorom nemáme čas na osobné stretnutia. Mnohokrát to nahrádza komunikácia cez maily, smsky, odkazy na facebooku alebo telefonovanie. A rovnako nekomunikujeme ani sami so sebou. Je to takto jednoduchšie a aj rýchlejšie. Ale… tvárou v tvár je to oveľa krajšie a osobný kontakt nedokáže nehradiť žiadny technický výdobytok.

Je tu jeseň. Posledné teplé slnečné dni. Mojou veľkou túžbou je spomaliť. Nájsť si čas ráno posedieť s rodinou pri raňajkách a započúvať sa do spevu vtákov. Cez obed vybehnúť na kávu s priateľmi a prehodiť pár milých slov a zažiť vrúcne priateľské objatie. Podvečer s tými, ktorí sú mi blízki  sledovať západ slnka. A až vyjde na oblohu prvá hviezda – Večernica – v tichu na balkóne rozjímať nad dnešným dňom. Stíšiť sa a poďakovať za všetko krásne, čo som mohla zažiť.

Želám vám všetkým jesenné dni prehriate slnečnými lúčmi a láskou našich blízkych.