Otec

Sedela som v lavici a pomaly vkladala knihy do tašky. Vyučovanie sa skončilo a všetci druháci už vybehli z triedy. Mne sa akosi nechcelo. Nemala som náladu behať a jašiť sa s ostatnými. Nevedela som to ako osemročné dieťa celkom definovať, ale mala som v poslednej dobe pocit beznádeje a takého zvláštneho …. strachu. Nerozumela som tomu. Pri dverách stáli dve učiteľky a potichu sa rozprávali, napriek tomu som im rozumela každé slovo.

„Veľmi sa zhoršila v poslednom čase v prospechu“. Povedala jedna z nich.

„Niet sa čo čudovať“, pridala sa druhá, „jej rodičia sa rozvádzajú“. Pomaly vyšli z triedy. Ja som zostala sedieť ako obarená. MOJI rodičia sa rozvádzajú?! Áno vedela som, čo znamená rozvod. To slovo sa ťahalo školou ako tieň. Tak preto ten divný pocit, môj strašiak konečne nadobudol reálnu podobu. A vôbec sa mi neuľavilo.

….

Prichádzala som zo školy a so záujmom som sledovala veľké sťahovacie auto, ktoré stálo pred našim domom. Postavila som sa na obrubník, trošku naklonila dopredu, aby ma veľká školská taška nepreklopila, ale vtom mi padol zrak na chlapíka, čo sedel vedľa šoféra. Bol to môj otec. Nechápala som prečo tam sedí.

„Oci!“  Zakričala som, ale zjavne ma nepočul. „Ocííí!“ Ani sa nepohol. Stála som len kúsok od neho, musí ma predsa počuť. Sledovala som ho zboku, mal napnuté svaly na tvári, akoby sa mal každú chvíľu rozplakať a taký zúfalý výraz. Vzdala som to, otočila som sa a vošla do paneláku. Odomkla som dvere od bytu a prekvapene zastala. Vedela som hneď, že niečo nie je v poriadku. Ako som položila kľúče na botník, ozval sa taký nepríjemný zvuk ako ozvena. Dívala som sa vystrašene do haly, predtým tam bývala rohová sedačka a stôl, teraz zívala prázdnotou. Opatrne som vošla dnu, chvíľu som nechápala, myslela som, že nás vykradli, ale potom mi začali zapadať kúsky mozaiky do celého obrazu. Videla som mamine slzy, časté hádky, slová učiteliek, sťahovacie auto. Pochopila som. Ako malé osemročné dieťa som to uprostred prázdnej haly na siedmom poschodí v panelovom byte v tej chvíli všetko pochopila. Jediné, čo som nepochopila bolo, že som si myslela, že otec odchádza navždy a už ho nikdy neuvidím. Napadlo mi, že ho musím vidieť ešte raz a aspoň sa s ním rozlúčiť. Ach, aká som bola hlúpa. V panike som vybehla z bytu, nemala som čas čakať na výťah a hrnula som sa dolu schodmi. Vybehla som práve vo chvíli, keď sťahovacie auto odchádzalo. Rozbehla som sa za ním a kričala: „Oci, ocííí, počkaj!“ Ale auto neľútostne naberalo rýchlosť. Utekala som za ním ako keby som ho mohla dostihnúť.

„Počkaj, prosím, prosím!“ Kričala som.  Keď sa stratilo v zákrute a mne došli sily, zostala som stáť uprostred cesty a triasla sa v hlasných vzlykoch. Vtom som sa strhla na trúbenie auta za mnou.

„Prečo plačeš, stalo sa ti niečo, maličká?“ Prihovorila sa okoloidúca pani. Nič som nepovedala, len som si pomyslela: Čo sa mi stalo? Práve sa mi rozpadol celý môj svet.

….

Pani učiteľka nás vyzvala aby sa každý postavil, povedal kde pracuje jeho mama a otec a čím by chcel byť. Veľa mojich spolužiakov začínalo vetou: otca nemám, mama pracuje….

V Petržalke, kde som vyrastala, bola obrovská rozvodovosť. Viac ako polovica mojich spolužiakov pochádzala z rozpadnutých rodín. A ja tiež.

Prišiel rad na mňa. Ja som však otca mala, aj keď už bol takmer rok preč. Vedela som kde pracuje, kde teraz býva, každý víkend sme boli u neho so sestrou na obede, trávili sme spolu prázdniny, nezabudol na žiaden sviatok. Ale v tej chvíli som bola nahnevaná, že sme neboli pre neho so sestrou dosť vzácne, aby zostal.

„Otca nemám.“ Povedala som zanovito.

….

Pomáhala som otcovi a jeho manželke so sťahovaním, jeho malý syn behal okolo nás, kým som balila veci do krabíc. Bývali v malej garsónke a konečne sa sťahovali do trojizbového bytu. Dostali dve ponuky, krásny nový byt na opačnej strane Bratislavy, alebo starý v paneláku neďaleko od nášho domu, ktorý sme žartovne nazývali čínsky múr. Vybral si ten druhý.

….

Stála som v svadobných šatách a vychutnávala si vzácnosť tej chvíle. Práve si pre mňa prišiel môj ženích a na mne bolo rozlúčiť sa a poďakovať podľa zvyku rodičom. Potom ako sme sa vrúcne objali s mamou, ocitla som sa tvárou v tvár pred otcom. Mal podobný výraz ako pred mnohými rokmi v sťahovacom aute.

„Ďakujem, že si vtedy neodišiel z môjho života a že si bol vždy nablízku, veľmi veľa to pre mňa znamenalo“. Rozplakala som sa. On sa rozplakal tiež.

….

„Mamí, Daniel mi rozbil celý hrad z lega, nikdy mu to neodpustím.“

Pozrela som sa na syna: „Ale odpustíš, chlapče, budeš sa diviť koľko toho dokážeš odpustiť, nič iné ti nezostane. Komu sa viac odpustí, ten bude viac milovať“.

  • 0

    Overall Score

  • Reader Rating: 0 Votes

Zdieľať
Avatar

O autorovi Hosť

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *