„Sústreď sa! Rýchlo sa potrebuješ obliecť, nalíčiť, učesať, navoňať a utekať. Vôbec neprichádza do úvahy, aby si  ten sobáš zmeškala!“

Stále mám pocit, že čas hrá proti mne a plynie oveľa rýchlejšie ako inokedy práve vtedy, keď sa deje niečo mimoriadne dôležité a ja sa niekam ponáhľam. :-D Už som stála pri dverách a snažila som sa obuť topánky, keď som počula jemné puknutie. Pozrela som sa dozadu a všetko bolo jasné. Pančuchám sa nepáčil výjazd, a tak protestovali obrovským okom.

„Tak to snáď nie!“ pomyslela som si, avšak keďže protestujú dosť často, bola som pripravená.

Udychčaná som dobehla na miesto sobáša, a v duchu som sa chválila za to, že som si ešte večer na googli vopred zistila, kde to je. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som v danom kostole hľadanú nevestu nenašla, ti si ani len neviete predstaviť. Mozgové závity mi začali pracovať na plné obrátky, hladina adrenalínu sa zvýšila a ja som sa rýchlo snažila vyriešiť túto ošemetnú situáciu, a pritom nestratiť pred sebou svoju vlastnú tvár.

Na správne miesto som dorazila o trošku neskôr ako ostatní hostia, ale bola som tam.

„Ako je však možné, že som urobila takú podstatnú chybu?“ uvažovala som. Nuž, prehliadla som kľúčové slovo v názve kostola, v ktorom sa konala svadba a pán Google ho prehliadol tiež…

Prehliadla, odignorovala som ho… a takmer som prišla o skvelú, dynamickú slávnosť na počesť  dvoch mladých ľudí.

V ten večer som si uvedomila, že vo svojom živote často prehliadam… Prehliadam ľudí, s ktorými sa stretnem. Prehliadnem taxikára, žobrajúcu Rómku na ulici, predajcu časopisu Cesta, hlučných tínedžerov na zastávke autobusu…

Prečo to robím? Prečo sa tak dobre  cítim vo svojej bezpečnej zóne sklopených očí?  Prečo je pre mňa také ťažké doširoka otvoriť ich bránu a dovoliť realite života, aby sa ma dotkla?

Mám strach. Bojím sa. Bojím sa, že mnou ľudia opovrhnú, že budem zosmiešnená a zahanbená, že nebudem vedieť vhodne zareagovať … že ma zrania… že odhalia moju zlomenosť a krehkosť.

Boh prišiel na túto zem a nikdy neprehliadal.  Jeho oči sa často stretli s pohľadom detí, opovrhnutých, odsúdených, kritizovaných, chudobných, zlomených, zúfalých, prehliadaných.

Preto zdvíham svoju sklonenú hlavu a s búšiacim srdcom nechávam realitu života, aby sa ma dotýkala vo svojej brutálne krutej a zároveň nádhernej podobe. S modlitbou na perách otváram oči a usmejem sa na žobrajúcu Rómku na ulici. Otvorím jej bránu svojej duše a nechávam Jeho nech koná.