Lebo nie som tou matkou, ktorá je opísaná na blahoprianí od Argusu –

 žiadna z nás nie je takou matkou, ak chceme byť úprimné.

Ak chceme byť úprimné – a čo iné by malo vôbec zmysel –  spomenieme si na nevydarené večere, rána plné kriku, porozhadzované lego, zabudnuté domáce úlohy a rozmazané slzy za dverami kúpeľne.

Nehovoriac o mrazenej pizzi alebo o tom, že niekto v rodine nemá čistú spodnú bielizeň, lebo sa nestihlo oprať, alebo o slovách, ktoré by sme pred kamerou z úst nevypustili.

A potom ten moment poznania – že úloha a povinnosti matky sa ani zakrátko nekončia a musíme si pripomenúť, že sa máme nadýchnuť.

Stala som sa matkou v predvečer Dňa matiek.  Mala som 21 rokov a o nič nešlo.  A len o 7 dní neskôr som zložila svoju krehučkú mamičkovskú maličkosť na oddelení psychiatrie.  Bolo to bábätko ku Dňu matiek.  Tento rok bude mať 18.  A nemusíme na nikoho ukazovať prstom – všetci sme tak trochu strelení.

Čo chcem povedať – materstvo nie je svätosť a všetci sme jedna kopa hriešnikov a nenechajte si nikomu nahovoriť niečo iné – to, že vytlačíte niečo von zo svojej maternice vás ešte neurobilo lepšou ženou.

To, čo vás robí skutočnou ženou, nie je to, že ste sa stali úžasnou matkou, ale to, že ste milovaná vaším úžasným Otcom.  Niekto by to mohol napísať na kartičku a darovať ju s kytičkou kvetov.  Potrebujeme to počuť všetky.

Všetky to potrebujeme počuť v deň, keď sme nenávideli svoje matky – alebo nenávideli to, že sme matkami my samy.

Keď nebolo miesto, aby sme našli vnútorný pokoj, a neboli hodiny, ktoré by krútili ručičkami dostatočne rýchlo, len aby sa už deň skončil.  A pravdou je, že to, kým sme navonok, nás nakoniec udusí, a že len vtedy, keď povieme pravdu, môžeme skutočne dýchať

–a boli dni, keď to bolo pekne dobabrané a vyzeralo to hrozne.

A možno je to presne to – možno tie dni boli pekné a hrozné.  Pekné… Hrozné.

Tá hrozná krása reality a lásky a ľudskosti, a čo to znamená, keď sa niečo stane skutočným.

Dialo sa presne toto:  kopa riadu a hory prádla a záchvaty batoliat a tínedžerov a vyšťavené mamičky a šmuhavé steny na chodbách aj v srdci, všetko toto sa dialo, aby sa zodral plast pýchy, zodralo nás to až po samotné drevo, drevo milosti a kríža.  A tak to má byť.

Stratiť niečo a byť nájdení, byť formovaní z hmoty, aby z nás mohli byť tie správne nádoby , nechať všetky tie ťažké časy, aby nás obrúsili až do skutočnej podoby.

Vieme, aký je to pocit, keď vystrelili salvy slov a zavládlo ticho a zdá sa, že sa už nič nedá zachrániť.  Je to ako prejsť ohňom.  Nie sme mamičky z blahopriania od Argusu.

Kostnaté, tvrdé hrany našej dokonalosti sú obrusované všetkými našimi škrabancami a pádmi, až sa napokon stávame oblejšími a jemnejšími.  Môžeme sa navzájom priblížiť, aby sme sa mohli navzájom podržať.

Len vtedy, keď nás niečo zlomilo, sme dostatočne ohybné na to, aby sme mohli niekoho objať.

Len tí, ktorí sú zlomení, vedia skutočne objímať.

Toto sme my – čo keby sme sa skutočne navzájom podržali?

Čo keby sme sa navzájom našli a podržali jedna druhú a ponúkli objatie vediac, čo je to byť zlomený a vediac, že vytváranie domova je o domove, nie o dokonalosti, že materstvo je posvätným obdobím, lebo deti nie sú banálnosť, a že ten, kto pomáha druhým snívať a modlí sa, je matkou dieťaťa v každom z nás.

A nebude to o tom, že odteraz už bude všetko inak a už nezlyháme, ale bude to o tom, čo nasleduje potom, ako znova zlyháme.  Bude to o tom, že naše priority nie sú veci, pre ktoré si nás niekto všimne, ale že priority sú všetky veci, ktoré robíme bez toho, aby to niekto videl.  Bude to o tom, že sa modlíme, aby sme posilnili svojho ducha, a že neprestaneme vstávať, keď padneme, lebo o tom to je.

Nech si len predajú aj celý náklad blahoprianí ku Dňu matiek.

Na svete je oveľa viac matiek, ktoré sú zlomené ale skutočné, uťahané ale nádherné.

Sú to tie, ktoré nabúrali obraz matky z časopisu, a ktoré žijú evanjelium milosti.  Skoncovali sme s dokonalosťou, lebo nešetríme láskou a preháňame to s milosťou – v istom slova zmysle sme márnotratné. Ľahkomyselne venujeme našu pozornosť požehnaniam od Boha, ktorý v Jeho Synovi utratil všetko.

Boh chce, aby sme boli márnotratní rodičia – nie dokonalí rodičia.

Štedrí v láske, prehojní v pravde, aby sme sa rozdávali v milosti.

A vlk sa nažerie a koza zostane celá.

A príde plač a po ňom smiech – lebo to, čo nás ubíja v živote najviac, je očakávanie toho, aký by mal byť náš život a ako by mal vyzerať – a znova sa nazbiera kopa riadu a vaňa zanesie špinou a hodiny si budú tikať ďalej a my – my vezmeme k sebe niekoho priamo v kuchyni, podržíme sa navzájom a pustíme sa znovu lietať.

Nebude to dokonalé – ale budeme márnotratní.

Lebo Deň matiek je pre tie, ktoré majú krídla –

sme to my, ktoré letíme na krídlach Jeho milosti a modlitby.

Preložené z anglického originálu Why Mother’s Day is for the Birds. od autorky Ann Voskamp