Mama začiatočníčka
Mama. Ešte ma vlastne takto nikto neoslovil (“mamička“ od zdravotných sestier sa nepočíta!).Tento rok však budem 11. mája oslavovať aj ja. Bude to presne 2 dni po tom, ako budem oslavovať 9 mesiacov života mojej dcéry. A za ten čas som okrem iného zistila toto:
…Že približne 270 krát som kvapla kvapku vitamínu D do lyžičky materského mlieka. …Že fľaky od mrkvy sa naozaj veľmi zle perú, a že pred jedným malým kýchnutím do odrobinky kašičky (na tej najmenšej lyžičke akú si viete predstaviť) spoľahlivo ochráni len veľký pršiplášť. …Že plač cudzieho dieťaťa je stále rovnako nepríjemný ako predtým. …Že neexistuje príkrm, ktorý sa bude zhodovať s predstavami babky o kvalitnej strave batoľaťa. …Že pracovný deň od víkendu rozlišujem len podľa toho či večer ide Búrlivé víno. …Že už takmer všetko na čom doma sedíme alebo ležíme bolo ocikané. …Že škriabanie, štípanie a hryzenie nebolí . Pocit bezmocnosti však bolí príšerne. …Že sa ľahko stane, že sa s mužom zrazu spolu častejšie pozeráme a usmievame na našu dcéru ako jeden na druhého. …Že nespať a plakať a sa dá aj od šťastia.
A keďže už pre mňa nie sú aktuálne články pre „snažilky“ ani tie pre „tehuľky“, teraz sa venujem aj hľadaniu odpovede na to, ako sa zbaviť tej huspeninky, ktorú som kedysi volala brucho, alebo ako sa zbaviť bolesti chrbta (v skutočnosti je jediným efektívnym spôsobom zbavenie sa dieťaťa, ale na to ho príliš milujem). S kruhmi pod očami som sa zmierila, a nepokúšam sa ich zbaviť. A teraz, po 9 mesiacoch, keď už neviem ako mám správne chytiť kamarátkine 2 mesačné bábo, aj nejako inak chápem to otrepané „čas letí“. A ešte jednu vec som zistila. Už takmer 9 mesiacov hľadám návod na použitie dieťaťa (ktorý mi v pôrodnici zabudli pribaliť) a zisťujem, aké hlúpe je myslieť si, že to mám vo svojich rukách. A hoci varím na pare, pri praní pridávam extra plákanie, poctivo žehlím pančušky, ponožky, čiapočky…. tak ju nakoniec v noci JA SAMA zhodím z postele. Neuchránim ju od choroby a strávime týždeň v nemocnici. Neovládnem svoj jazyk, svoje emócie a predsavzatia o tom, akým príkladom jej budem. Môžem sa snažiť najviac ako dokážem. Nakoniec aj tak len sklopím uši a pokorne priznávam, že to nie som ja, kto to má pod kontrolou. Nemôžem mať. A verím, že tak je to napokon správne (a samozrejme aj krásne :))
To o tej posteli, to je také … materské. :)))
A presne, odteraz je to všetko už len pokus-omyl.