P

osledné tri týždne boli tie najťažšie, aké som kedy zažil. Tieto tri týždne boli plné choroby:  kamarát trpel v dôsledku hriechu; služba, ktorej som súčasťou, sa zvíjala v zmätku a bolesti; musel som zrušiť účasť na oslave 60-tych narodenín svojich rodičov; a naša rodina zažívala emocionálnu horskú dráhu, keď sme zistili, že sme tehotní, ale vzápätí nám povedali, že je to mimomaternicové tehotenstvo a ak by nebolo ukončené, mohlo by ohroziť život mojej ženy.

Čo viac dodať: mám toho dosť.

Viem, že nie som sám, kto niečo takéto prežíva. Hoci pre mňa boli tieto posledné tri týždne namáhavé, poznám ľudí, ktorí si prechádzajú ešte ťažšími a dlhodobejšími ťažkosťami. Ale to nič nemení na skutočnosti, že pre mňa a pre moju ženu to je bolestivé. Tvárou v tvár tomuto všetkému môžem úprimne povedať, že necítim žiaden tlak byť „pastorom“ a mať na túto situáciu správnu odpoveď. Úprimne, dokonca ani ako pastor na to žiadnu odpoveď nemám. Otázky, ktoré sa pýtam Boha ohľadne reality toho, čo moja rodina počas posledných troch týždňov zažíva, sú presne také isté, aké sa pýta ktokoľvek iný.

Prečo?

Prečo do toho nevstúpiš?

Prečo nekonáš?

Prečo to nenapravíš?

Prečo by si nemohol rozohnať mraky a dať nám chvíľu na to, aby sme sa nadýchli?

Prečo všetko naraz?

Prečo?

Nielenže som v pohode s tým, že sa pýtam tieto otázky, ale dokonca si myslím, že na nájdení  dostatočnej odvahy pýtať sa ich je niečo sväté a nedotknuteľné. Nenechajte sa oklamať, tieto otázky sa pýtajú len odvážni ľudia. Je ľahké vychŕliť otrepané kresťanské frázy „nálepkovej teológie,“ aby sa ľudia cítili lepšie. It is easy to spout trite Christian platitudes designed to make people feel better with bumper-sticker theology Ale tieto axiómy bez chuti len málo pomôžu tvárou v tvár skutočnej porušenosti sveta. Je odvážnejšie pýtať sa Boha ťažké otázky a čakať na jeho odpoveď než nachádzať nádej v peknom nápise na hrnčeku, z ktorého pijete kávu. Pýtanie sa otázok si vyžaduje odvahu, pretože je pravdepodobné, že na ne vôbec nedostaneme odpoveď.

Koniec-koncov, nie je to o otázkach. Za otázkami sa skrýva hlboký prúd emócií a hrozí, že nás strhne. Ale príliš často, keď sme v nebezpečenstve, že nás v našej bolesti prehltne priepasť vesmíru, zlyhávame v tom, že neberieme naše emócie plne v úvahu. V takých chvíľach, myslím, robíme jednu z týchto dvoch vecí. Buď sa pýtame otázky, ale nikdy neskúmame, aké emócie sa za tými otázkami skrývajú, alebo v snahe cítiť sa lepšie sa uchýlime k niektorým banálnym kresťanským sloganom.

Táto skúsenosť ma prinútila pozrieť sa na jeden z takých výrokov, ktorý zo seba často chŕlime, keď je toho na ľudí naloženého veľa: Boh ti nedá viac, ako dokážeš uniesť. Ak môžem byť smelý, jednoducho to nazvem pravým menom:

Povedzte to tomu, kto prežil Osvienčim.

Povedzte to mužovi, ktorý pri autonehode prišiel o ženu a dieťa.

Povedzte to dievčaťu, ktoré okradli o jej nevinnosť.

Povedzte to človeku, ktorý je zdrvený pod váhou depresie a úzkosti.

Povedzte to deťom, ktoré práve zistili, že ich rodič má smrteľnú chorobu.

Chabé, anemické zmýšľanie neobstojí tvárou v tvár svetu, ktorý nie je taký, aký by mal byť.

Teraz, keď som už vyjadril to, ako sa cítim, dovoľte mi podložiť tento argument Bibliou. Tento konkrétny výrok, že „Boh ti nedá viac, než dokážeš uniesť“ sa v Biblii dokonca ani len nenachádza. Je tam výrok, ktorý znie podobne. 1. list Korinťanom 10:13 hovorí: „Skúška , ktorá na vás doľahla, je len ľudská. Boh je však verný. On nedopustí, aby ste boli skúšaní nad svoje sily, ale so skúškou dá aj východisko, aby ste ju vládali zniesť.”

Všimnite si však, že ten verš je o skúškach. O tom to je. Nebudete skúšaní viac, ako dokážete zvládnuť. Ale tento text nehovorí nič o tom, že nezažijete nič, čo nedokážete uniesť. Táto myšlienka jednoducho nie je biblická. Presný opak je pravdou. Pozrite sa na tento text.

Nechceme bratia, aby ste nevedeli o súžení, ktoré nás postihlo v Ázii , doľahlo na nás nadmieru ťažko, nad naše sily, až sme dokonca stratili nádej, že to prežijeme.   Ba sami nad sebou sme prijali ortieľ smrti, to preto, aby sme nedôverovali samým sebe, ale Bohu, ktorý kriesi mŕtvych (2. Kor. 1:8-9, dôraz pridaný).

Ďalej Pavol píše, že vtedy, keď je slabý, je viditeľná Kristova sila. Inými slovami, keď už ďalej nevládzeme ísť. Keď toho máme plné zuby. Keď je toho už príliš veľa. Keď nám už nič nezostalo. Keď sme prázdni. Keď  už nemáme kapacitu zaoberať sa s tým. Vtedy, v tej chvíli, sa prejaví sila Boha vzkriesenia. Až kým sa k tomu bodu nedostaneme, budeme sa spoliehať sami na seba mysliac si, že to zvládneme a problém vyriešime.

Nechcem, aby to vyznelo tak, že sa z tých posledných pár týždňov radujem. Nie. Ani raz som netancoval po celom dome vykrikujúc: „Áno, utrpenie!“ Namiesto toho, uprostred bolesti a zranenia, aktívne očakávam, že Boh niečo urobí. Neviem, čo. Neviem, kedy. Ale očakávam, že Boh vzkriesenia nás uzdraví. Očakávam, že Boh nás obnoví. Očakávam, že situáciu zachráni. Očakávam od neho, že to spraví, a preto budem aktívne čakať, že niečo urobí. Verím, že aktívne očakávanie sa môže udiať len vtedy, keď zameníme naše vetché ošúchané frázy za autentickú vieru, ktorej súčasťou je Boh vrátane plnej ťarchy našich emócií a bolesti. Len vtedy môžeme uvidieť záchranu.

Ale takáto zámena si vyžaduje odvahu.

---

Preložené z anglického originálu: „Confronting the lie God won’t give you more than you can hangle“ , od autor Nate Pyle preložil s povolením od Zuzana Potocká.