Prechádzala som sa so svojou kamarátkou a naše decká lietali okolo nás, kým mi ona dávala dobré rady do života. „Vieš,“ povedala, „nemôžeš nikdy nechať chlapa, nech si robí, čo chce, musíš na neho pravidelne nakričať, musíš byť proste poriadna „semetrika“. A ty si príliš dobrá na neho, vlastne si úplne blbá, že mu toľko dovolíš, oni to potom zneužívajú. Moja mama si nechala skákať po hlave, ale ja som si povedala, že toto nikdy nedopustím.“

Pozrela som sa na ňu. „A moja mama bola „semetrika“, dirigovala každého a traja muži od nej odišli. Mňa mrzel len ten prvý… môj otec. Povedala som si, že nikdy nebudem ako ona.“

Myslíme si, že máme návod na život. Že sme predsa už niečo zažili a vieme, ako veci fungujú, či nefungujú. Ale zabúdame, že iní majú úplne odlišné skúsenosti. Skúsenosti, na ktoré často zostávajú v reakcii po zvyšok svojho života. Je tak ľahké niekoho odsúdiť, nechápeme, ako môže byť niekto tak blbý, prečo robí veci tak nerozumne, prečo sa chová tak divne…. Ale hlavne tiež nevieme, čím ten človek prechádza a čo spôsobuje jeho reakcie…. A tak súdime. Nejako podobne ako v nasledujúcom príbehu…

Sedela som v ordinácii očného lekára. Prišla som na kontrolu po operácii očí.

„Tak ako, kuká vám to?“ opýtal sa s úsmevom lekár.

„Áno, kuká to výborne.“

„Nerežú vás oči?“

„Mám ich suchšie ako predtým, ale musím len viac kvapkať do očí, dá sa to zvládnuť.“

„Takže žiadne problémy nie sú, všetko je v poriadku.“

Zaváhala som. Postrehol moju odmlku. „Tak predsa niečo?“

„To by ste asi neuhádli, neviem, či to mám vôbec hovoriť, nie je to nič, čo by ste mohol ovplyvniť.“ Odmlčala som sa.

„Pokračujte.“

„Viete, 25 rokov som nosila okuliare, bola to prvá vec, ktorú som si ráno nasadila a posledná, ktorú som dala večer dole. Často boli zapatlané alebo zahmlené. A keď som bola rozrušená a nechcela, aby to iní videli, len som si ich dala nižšie, aby ma chránil rám pred zrakom iných… A teraz ich nemám. Nemá ma čo chrániť, mám pocit, akoby som bola holá, akoby mi ľudia videli príliš do tváre.“

„A to vám vadí?“

„Nie.“ Odpovedala som. „Nevadí…. mňa to priam desí.“

Prekvapene na mňa hľadel, po chvíľke ticha povedal: „Máte pravdu, neuhádol by som to.“

Už som si zvykla, už som v pohode, ale zo začiatku som sa musela chovať asi trochu divne, keď som unikala pohľadom. A ľudia nechápali… lebo nevedeli.

Ľudia okolo nás bojujú s vecami, o ktorých my nemáme ani potuchy. Správajme sa k nim  radšej milo. Vždy.