Takmer sa mi pošmykla noha

pregnancy-issue

Reading

White-picket-fence-gate

Rozmýšľali ste niekedy nad tým, prečo, keď sa narodí dieťa v siedmom mesiaci tehotenstva, je to menšie zlo, ako keď sa narodí o mesiac neskôr? Veľa nad tým rozmýšľam. A aj nad tým, že mi to občas pripomína môj vlastný život. Totiž v siedmom mesiaci vnútromaternicového vývinu sa ukončia niektoré veľmi dôležité procesy, ako vývoj srdca, obličiek a aj pľúca vedia s malou pomocou fungovať. Lenže potom sa niektoré tieto procesy na chvíľu znova „otvoria“, konkrétne vývoj pľúc, akoby urobili krok späť, aby ich bolo možné znova budovať a ešte vylepšiť, pripraviť ich lepšie na život mimo maminho brucha. Priamo v tom ôsmom mesiaci to ale vyzerá dosť neutrasene, dokonca zle.

Vždy, keď sa rozhodnem pre nejakú správnu vec, alebo len chcem oprášiť dobrý zvyk, ktorý som kedysi mala a potom bol zabudnutý, sa mi stávajú podobné veci. Vyzerá to horšie ako predtým.

Minule som si povedala, že si znova začnem čítať Bibliu a modliť sa hneď ráno, ešte predtým, ako vstane zvyšok domu. Zvyšok domu totiž znamená ďalších päť osôb, a s nimi aj kopec ruchu. A tak som si privstala a mala som z toho „super pocit“. Až kým…

Celý deň sa mi nedarilo. Všetko, čo sa mohlo pokaziť, sa pokazilo. Keďže v dedine robia kanalizáciu, všetky cesty postupne rozbíjajú. Samozrejme, že som našla práve takú, na ktorej som si skoro rozbila podvozok. A štyri hučiace deti v aute so mnou.

Ani v záhrade sa mi nepodarilo všetko dokončiť ako som chcela.

To, že som sa mala pripravovať na skúšku ani nespomínam. Stíhala som len jedno cvičenie denne. Katastrofa.

Kvôli Klárke sme museli začať zamykať bránku. Skoro nám párkrát ušla, ešteže rátam do štyri každých päť minút (rozumej: rátam si svoje deti), a tak som ju stihla zachytiť skôr, ako bolo neskoro.

V sobotu sa mi podarilo zafarbiť digestor na čierno. Niežeby som to plánovala, ale bol to zázrak, že mi horiaci olej nezafarbil celú kuchyňu predtým, ako by ju celú zhltol oheň.

A predvčerom sme šli prvý raz na pohotovosť. Mareka museli uspať a zašiť mu ranu. Nechať ho samého v nemocnici bola pre mňa otázka viery a dôvery.

Cítila som sa ako ten, čo napísal: Takmer sa mi pošmykla noha, keď som závidel bláznom vidiac pokoj a blaho bezbožných. Zdalo sa mi, že je zbytočné robiť správne rozhodnutia. Lebo správne rozhodnutia prinášajú samé problémy. Že všetkým ostatným sa darí lepšie ako mne. Že je to v ôsmom mesiaci tehotenstva horšie, ako bolo v siedmom.

Ale aj keď to tak vyzerá, je to len dočasné. Presne ako s tým tehotenstvom. Po ôsmom mesiaci je dieťatko pripravené na život oveľa lepšie ako predtým.

Aj ja som zrazu v každej tej situácii videla, ako je o nás postarané v každej situácii.

Auto mi opravili a bolo pripravené aj na STK.

Záhradu mi polial dážď z neba, a tak som nemusela polievať ja.

Oheň sa mi podarilo včas uhasiť a všetko som si pekne poumývala.

Skúšky sa mi posunuli o týždeň neskôr, a tak mám znova čas všetko dobehnúť.

Keď som potrebovala postrážiť deti, aby sme šli na návštevu do nemocnice, volala mi známa, s ktorou som si len nedávno potykala a vraví: „Viem, že máš rodinu, ktorá ti pomáha, ale ak potrebuješ postrážiť dieťa, my si ho zoberieme aj na noc!“

Takmer sa mi pošmykla noha. Ale Boh ma podržal. Tak ako vždy, keď som dôverovala Jemu, nie sebe.

Zdieľať
Lýdia Podobná

O autorovi Lýdia Podobná

Aj keď po rokoch nie je oficiálne na materskej dovolenke, väčšinu času je doma. Pracuje, stará sa o štyri deti...a občas píše. Nedávno jej vyšla knižka “Keď dva a dva je päť - Zápisník matky” v ktorej je spísaných posledných pár rokov života v ich rodine - s radosťami aj starosťami, s vrcholmi aj dolinami. Má rada knihy, šport, matematiku, hudbu a cudzie reči - asi z každého rožka troška.

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *