V mojich predstavách…

Prichádzam do útulného bytíku po dlhej službe v nemocnici. Dve vydarené operácie, tretia mierne skomplikovaná pooperačnou infekciou. Manžel sa ma pýta, ako sa mám a ja mu detailne opisujem, ako pani prišla s bolesťami v bruchu a vykľula sa z toho prasknutá slezina.

Varím večeru, v chladničke čaká svieži dezert. Som rada, že mám voľno. Fajne som sa po nočnej vyspala. Bola som sa prejsť v nových balerínkach, ktoré ma výnimočne neotlačili. Keď môj milovaný sadá ku stolu, hovorí mi všetko. A aj keď celkom nerozumiem, čo to vlastne s naším autom nebolo v poriadku, radostne ho počúvam.

Mám migrénu a nič nezaberá. Ani lieky, ani spánok. Potrebujem zásah vyššej moci. On príde ku mne a aj po prebdenej noci, čo mi dával studené obklady na čelo, sa s pokorou a vierou za mňa modlí. Ráno sa zobúdzam a je mi dobre.

On stratí prácu a náš rozpočet prudko klesá. Ja si vedľa neho sadnem, objímem ho a hovorím mu biblické pravdy o tom, že má dôverovať a prácu dostane. Podopieram ho a dvíham mu slabé ruky.

Máme výročie a on pustí moju obľúbenú pieseň. V našich mysliach akoby sme dobývali Paríž.

Sedíme na lavičke a vášnivo diskutujeme o tej novej knihe, čo práve vyšla a jemu sa tak veľmi nepáči.

Spolu plačeme od šťastia, lebo sme zistili, že budeme čoskoro traja…

Realita…

Nonstop sedím nad knihami a snažím sa, ale pri pacientovej posteli stále neviem, ako na to. Keď zlyhám, alebo naopak uspejem, prichádzam domov opäť ku knihám.

Mamka je už ďaleko, aby mi pofúkala rany a objala ma kedykoľvek. A nikto je ešte nenahradil.

O knihách s nikým nediskutujem, lebo akosi niet s kým.

Priatelia sa zasnubujú. Majú krásne svadby. Božie vzťahy a manželstvá. Tešia sa, lebo zistili, že budú traja…

Mám takéto túžby a takáto je realita. A z času na čas sa za to hanbím. Túžim po niečom, čo nemám a je mi to ľúto. Som šťastná, ale predsa sa mi na pozadí reality niekedy premietajú takéto sny. Vtedy som trochu smutná, že som sama. Tiež som smutná, že ma to trápi. Prečo mi nestačí len dokonalý Boh a túžim po nedokonalom človeku?

No jedna moja priateľka ma nedávno vyviedla z omylu a pripomenula mi, že Boh stvoril muža a povedal, že mu nie je dobré byť samému. Stvoril mu ženu, aby boli dvaja. Adam bol v raji sám s Bohom, na dokonalom mieste, v dokonalom čase, a predsa Stvoriteľ uznal za vhodné, že niekoho má mať po svojom boku. Uvedomila som si, že je to pravda a že sa nemusím hanbiť, že mám tieto rozprávkové predstavy. Nie je to znak slabosti. Naopak, teším sa z nich. Teším sa, že nie som chladná a ešte cítim. Že som stvorená láskou a pre lásku. Nehanbím sa, že niečo očakávam…

Je to predsa napokon krásne prirodzené.