Ako sa učím žiť s bolesťou

Evelynn at two months old, photo by Rachel Barkman Photography
Evelynn at two months old, photo by Rachel Barkman Photography

 

Naša stará detská kolíska je rozložená na kusy v garáži. Čoskoro ju odnesieme do zberu (lebo má staré bočnice, ktoré sú už zakázané, takže ju nemôžeme ani nikomu predať alebo darovať). Niektoré drevené časti sú ohryzené zúbkami našich malých detí, kde-tu sú kusy lepidla a značka Sharpie, skrutky sú uvoľnené. Po takmer ôsmich rokoch a troch deťoch za sebou je v takomto stave. V tej starej demontovanej postieľke je ukrytých mnoho tajných spomienok. V deň, keď sme ju rozobrali, som sa rozplakala. Zbohom, stará kamarátka.

Pravdepodobne už nebudeme mať žiadne deti.

Nikdy som nebola z tých dievčat, ktoré chcú mať dom plný detí, chcú sa len vydať a mať deti a ostať s nimi doma. Mám rada deti, ale neriešila som to. V 14-tich som prestala s opatrovaním detí, lebo som si myslela, že musí byť lepší spôsob, ako si zarobiť peniaze. A dokonca aj po potrate a problémoch s plodnosťou som nebola pripravená na úplnú zmenu, ktorú som našla na materskej, keď som len milovala bežný deň s maličkosťami, ktoré mi robili radosť.

Viem, že skúsenosť každého z nás je iná a nehovorím, že tá moja je ukážková, ale je to realita, ktorú nemôžem poprieť: Keď som sa stala matkou, našla som seba samú. Bola som opäť znovuzrodená. Skúsenosti z tehotenstva, pôrodu a dojčenia mojich detí ma hlboko zmenili.  A úplne to zmenilo môj pohľad na Boha.

Takže, je ťažké zistiť, že táto časť môjho života je už preč.

Ale je to tak.

Pravdepodobne už viac nebudem tehotná, už viac nebudem nosiť dieťa vo svojom lone, nebudem už rodiť. (Áno, som jedna z tých zvláštnych žien, ktoré milujú tehotenstvo a pôrod.) Keď si spomeniem na dojčenie – jednu z naj vecí, ktoré som kedy robila so svojím telom – znova ma chytá túžba.

A k tomu, milujem tú novú etapu v živote s ratolesťami. Stačí, keď si pomyslím na tie obľúbené časy s nimi, i keď stále prichádza niečo nové, „bolo to moje obľúbené obdobie!“

Ľudia hovoria veľa o tom, ako vám materstvo zmení život a majú pravdu. No väčšinou majú na mysli, že budete nevyspatí (nebudete) a ďalších pár vecí, ktorých sa musíte „vzdať“, keď sa stanete rodičmi. Nikto nehovorí o tom, koľko sa nasmejete. Nikto vám nepovie, koľko múdrosti je v týchto malých bytostiach, koľko vás naučia o láske a živote a priateľstve a odpustení a chvále. Nikto vám nepovie, aké dobré je zanechať svoje sebectvo. Nikto vám nepovie, ako znovu získate svoju vlastnú nevinnosť a údiv, o čítaní rozprávkových knižiek, o hraní futbalu pod oknami, o narodeninových oslavách a zasnežených dňoch a o kráse všedných dní. Všetky dobré veci, ktoré viem o živote sa vrátili naspäť kvôli nim.

U nás už pravdepodobne nebude viac bábätiek. Naša rodina je kompletná. Zdá sa, že vždy budeme 5-členná rodina. Máme viac osobných dôvodov ako rodina, prečo sme dospeli k takému rozhodnutiu.

Vo svojej mysli viem, že je to správne rozhodnutie. V srdci tiež viem, že je to správne rozhodnutie. Brian a ja sme sa zhodli úplne.

A napriek tomu je tu tá bolesť.

Tá bolesť priamo na hrudi, v mojom vnútri z toho, čo znamená žiaľ presúvajúci sa s vedomím toho: Už žiadne deti. Už žiadne prebdené noci. Už žiadne uspávanie so sunarom. Žiadny úsmev s cumlíkom. Žiadne detské plienky. Žiadne detské vecičky. Žiadna kolíska. Žiadna vôňa novorodeniatka. Žiadny z tých miliónov momentov, ktoré vás chytia za srdce z tej malej dušičky.

Obdobie mať deti – to, ktoré ma radikálne zmenilo – sa skončilo. Vysporiadala som sa s tým. Väčšinou sa z toho teším, asi sa mi uľavilo. Je to naozaj náročné obdobie života. Pripravujeme sa na nové obdobie, tešíme sa s očakávaním na nové veci. Iné dni. Je to ťažké. Viem, že by sme chceli mať všetko naraz. Je to pekná predstava. Ale v našom živote sú prechody: čas na určitú dobu a čas, keď táto doba skončí. Sme šťastnejší pri predstave, že by sme mali všetko, kedykoľvek sa nám to páči? Alebo je lepšie, keď si uvedomujeme koniec jednej kapitoly v živote, smútime a spievame si, keď tým prechádzame a posunieme sa vpred? Všetko má svoj čas.

Začínam si myslieť, že nezáleží na tom, koľko deti máme a koľko dôvodov prečo, ani na tom, aký vek máme, keď sme pripravení mať deti, vždy ponesieme tú bolesť.

Mám priateľku, ktorá mala 6 detí a povedala, že cítila bolesť, keď sa to obdobie skončilo. Mám aj ďalšie priateľky, ktoré mali 2 deti a cítili bolesť. Iné mali 4, 5 alebo 6 detí. Mám priateľky, ktoré sú tridsiatničky s batoľatami, štyridsiatničky s tínedžermi, iné ženy v päťdesiatke a v menopauze a stále hovoria o bolesti: Cnie sa mi, hovoria túžobne. Bol to krásny čas v mojom živote.

Neviem, či vôbec stratíme túto bolesť. Neviem, či sa toho zbavíme. Neviem, či by sme mali. Možno to znamená, že je to v nás. A tak sa teraz učím s tým žiť.

Učím sa nechať to tak, časť zo mňa asi vždy bude taká, bez odôvodnenia alebo zmeny okolností. Keď ste dostali ten obrovský dar, môcť mať dieťa, porodiť dieťa, milovať dieťa, to vás poznačí. Malo by to poznačiť moju dušu, hoci tým obdobím je poznačené viac moje ochabnuté telo.

Bolesť mi pripomína veľkú krásu, ktorú som videla, akú lásku som zažila, smútok a sklamanie zo straty, všetku lásku, ktorá je stále tu, zázrak života, úžas zo znovuzrodenia, z práce a oddychu a z nekonečna.

Chvála Bohu, moje deti rastú a to samé o sebe je radosť a krása. Bude mi chýbať ako boli batoľatá, rovnako ako mi bude chýbať ako boli škôlkari, predškoláci, aj ich 2. stupeň a tak  i ďaľšie etapy ich života.

Teraz je to bolesť, z toho, že už nebudem mať viac deti. Bolo to nádherné obdobie môjho života, prosím, všimnite si, ako sa to mení. Ale bolesť sa mení a rastie ako plynú roky. Predstavujem si to asi ako v pomere k životu, aký žijeme, lásku, akú dostávame a dávame. Raz mi možno budú chýbať práve tieto dni a budem o nich rovnako hovoriť.

A o pár rokov, za okamih, keď budem sedieť doma sama: bielizeň bude vypratá, dom bude čistý – a aj ostane čistý, chodba bude tichá, nikto sa ma nebude na nič pýtať, môj čas bude len môj a budem cítiť plnú váhu tej bolesti, ktorej som sa naposledy tak bránila.

Je to jednoducho bolesť z plynúceho času, lebo to je to, čo čas robí a naše duše si všimnú, že prechádzajú tým obdobím, a to je v poriadku. Je v poriadku nechať bolesť. Znamená to, že žijeme a milujeme svoj život taký, aký je, milujeme ho tak, aby sme si všimli, keď zaniká.

Snažím sa zmieriť s bolesťou, prijať jej prítomnosť v mojom živote. Jedného dňa sa stane mojou starou kamarátkou.

 


Preložené z anglického originálu: „Learning to live with the ache“, od autorky Sarah Besseyová preložil s povolením od Ľubomíra Válková.

 

  • 0

    Overall Score

  • Reader Rating: 0 Votes

Zdieľať
Avatar

O autorovi Hosť

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *