Spomínam si na ten deň často. Až ma mrazí po chrbte a ďakujem Bohu, že sa veci zmenili. Som zranená, keď si uvedomujem, aká som bola slepá. Bola som zlá sestra. Sebecká. Nebola som kamarátska. A mohlo byť neskoro…

Mám rodinu. Rodičov, ktorí sa ľúbia. Brata, s ktorým som sa ako malá hrala. Brata, ktorý ma ako veľký ochraňuje. Sú to ľudia, ktorých milujem a som za nich vďačná. Môj brat je pre mňa extra vzácny. Je to môj priateľ, spriaznená duša, rovesník, parťák, ten, ktorý bude po mojom boku dlhšie ako moji rodičia. Ten, ktorý je na mňa hrdý. Niekedy sme sa aj zvykli hádať:

keď robil v izbe neporiadok,

keď som ja robila v izbe neporiadok,

keď mi niečo zobral a poprel to,

keď bol hlučný, protivný,

keď som bola sebecká,

keď sa mi nepáčili jeho plagáty… ale to nie sú dôvody, ktoré rozdeľujú. Len nám ukazujú, že sme ľudia a naša nedokonalosť nás obmedzuje.

Môj brat a ja sme veľmi rozdielni. On je praktický, ja intelektuálna. On skromný, ja ambiciózna. On služobník, ja veliteľ. Asi si viete predstaviť, kto v očiach našich rodičov a učiteľov vždy ťahal za kratší koniec. Aj keď to znie divne, ja som nikdy nebola namyslené dieťa, ale pracant, čo zodpovedne robí, čo sa mu povie, ale zároveň jasne vie, kam smerujú moje ambície. Učenlivá, slušná. Jednotky, diplomy, medaily, pochvaly, úspechy. Všetko išlo ľahko a ako po masle. Úspech vždy prichádzal sám. Aj ocenenia. Aj pochvalné árie rodičov.

Môj brat sa tomu vždy prizeral a snažil sa zaujať svojím vlastným spôsobom. Gitarou, spevom, rebéliou. Bol však často neviditeľný. Ja som ho videla – aj to, že bol iný ako ja, aj to, že ho asymetrickosť našej rodiny zraňuje. Ale nič som nepovedala. Nikdy. Moju slepotu si ťažko odpúšťam.

Jedného dňa, keď sa všetko nakopilo a on ostal nepovšimnutý, rozhodol sa pre hlúpe, ale efektné riešenie. Nechal list na rozlúčku a odišiel. A vtedy sme sa konečne všetci zastavili. Napísal: „Bezo mňa vám bude lepšie.“  Nôž zrazu zabodnutý v mojom chrbte. Už to nikdy viac nechcem čítať. Jeho únik nemal dlhé trvanie. Našiel sa behom pár hodín. Veď sa aj chcel nechať. Demonštrovať  svoju existenciu.

Vtedy sa všetko zmenilo a on začal jestvovať. Trochu oneskorene, ale predsa. My sme však boli zlomení našou slepotou a neférovosťou. On je predsa tiež vzácny. Aj keď píše diktáty na päťky a nechce byť rektorom univerzity. Aj keď počúva inú hudbu ako mama, alebo kreslí inak ako otec. Je predsa taký vzácny.

Úplne som to však pochopila o niekoľko rokov po tom, keď som začala mať vzťah s Bohom. On, dokonalý Otec, miluje všetky svoje deti.  A každý sme pre Neho nepostrádateľný jediný dokonalý prevzácny poklad. Bez ohľadu na kritéria tohto zvráteného sveta.

Nedokážem slovami vyjadriť vďaku za to, že môj brat krátko po mne tiež spoznal Boha. Už nechce utekať, lebo vie, že Otec má pre neho plán, miesto, smerovanie. Prišla záchrana a on nemusí porovnávať seba, mňa, kohokoľvek. Prišlo pochopenie, odpustenie. Sama si jeho osobu vážim viac, keď rozumiem, ako nás oboch Boh miluje. Rovnako veľmi a predsa každého úplne najviac.

V našom prípade všetko skončilo dobre. Veľmi dobre. Nikto sa nestratil, nezranil. Boh zasvietil a zjavil nám jeden druhého. Našu hodnotu a cenu toho druhého. Je mi smutno, keď si uvedomím, čo by bolo bývalo nasledovalo, keby sme sa spamätali ešte neskôr. Príliš neskoro.

Nikdy nedovoľ, aby sa ľudia okolo teba cítili nepovšimnutí. Nedovoľ, aby ich tvoje sebectvo nútilo utiecť pred realitou a stratiť sa navždy. Nepripusť, aby krásne Bohom milované ľudské bytosti  – talentované, originálne a vznešené, boli tvojím súdom udupané. Ľudia sú príbehy, nie čísla. Boh ich vidí.  Obzri sa aj ty, kým nie je neskoro. Obzri sa, aby mohol byť záver každého príbehu napokon krásny.