V poslednej dobe som si uvedomila, ako ťažko sa vzdávam vecí. Toto zistenie ma šokovalo. Prečo tak lipnem na veciach, ktoré sú pre mňa absolútne neužitočné. Prečo mám tendenciu zatrepávať police papiermi, ktoré už možno nikdy neprečítam, pchať do skrine veci, ktoré možno nikdy neoblečiem? Prečo, som tak náchylná zahlcovať svoju myseľ pre mňa absolútne zbytočnými informáciami z facebooku alebo Google+? Prečo je pre mňa tak ťažké plniť svoju myseľ Ním? Keď viem, že to čo potrebujem je On, a že nič menej ma neuspokojí… Crystal Thieringer vo svojom článku „Jedna vec, ktorej sa počas pôstu nevzdám,“ ma povzbudila k tomu, aby som bola obozretnejšia v tom, ako a do čoho investujem svoj čas. ~Zuzana Nováková

Nikdy som v skutočnosti neporozumela celému procesu „vzdávania sa vecí kvôli pôstu“. Nebola to súčasť mojich tradícii a nikdy mi to nedávalo  zmysel. Samozrejme, že som sa snažila. Vzdala som sa čokolády alebo akejkoľvek inej chuti, ktorá bola v ponuke dňa, ale vždy som zlyhala.

Minulý rok som sa po prvýkrát vo svojom živote začala pozerať na pôst inak. S priateľkou sme čítali knihu Jen Hatmakerovej Seven (Sedem).  Kniha rozpráva príbeh o tom, ako Hatmakerovci provokatívne pristúpili k nadbytku vo svojom živote. Počas siedmich mesiacov, si vybrali sedem oblastí, ktoré zúžili do siedmych vecí v danej kategórii. Oblasti zahŕňali oblečenie, nakupovanie, média, stres, jedlo, odpad a vlastníctvo. Nie som si istá, či je táto kniha pre každého. Ja som ju ocenila, avšak pristihla som sa pri tom ako premýšľam o tom, že  čitateľ musí byť pripravený pozrieť sa na seba úprimne, inak ju odmietne. Myslím, že autorka má veľký zmysel pre humor a jej experiment je zaujímavý – hoci nie natoľko,  aby som mu obetovala rok svojho života. Namiesto toho sme s priateľkou každej oblasti venovali počas pôstu jeden týždeň.

Počas tohto obdobia som si uvedomila dve dôležité veci. Prvou je, že nerada skúšam šaty (Naozaj sadne jedna veľkosť každému? Prečo veľkosť L (large) v jednom obchode nesedí ani len figuríne v druhom? Ak mi veľkosť 0 nesedí, prečo sa cítim ako nula?).

Aj napriek tomu, som mala skriňu plnú šiat, ktoré som  nenosila. Nosila som nepohodlné topánky, až kým som minulý rok nenavštívila ortopédku, zázračnú ženu, ktorá ma informovala o tom, že väčšina ľudí nosí príliš malé topánky, namiesto prospešných ortopedických topánok ušitých na mieru. Kvôli knihe Seven (Sedem) som zúžila svoj šatník na veci, v ktorých sa skutočne cítim pohodlne. Moja skriňa nie je prepchatá a vyprázdnila som celý bielizník. A vieš  čo? Veci, ktoré som nikdy nenosila mi nechýbajú.

(Nie som však ešte pripravená vzdať sa svetra, ktorý je ktovie prečo mojím obľúbeným, ale nosím ho iba doma).

Druhá vec, ktorú som zistila je, ako veľmi som osobnostne podrástla, odkedy sa môj svet obrátil na ruby. Je to niečo oslobodzujúce, ale to je príbeh na inokedy.

Trvalo mi to dosť dlho, kým som si nakoniec uvedomila, že pôst má málo spoločného so vzdávaním sa vecí – to je dôvod prečo som v ňom nebola úspešná. Pôst má duchovnú časť, o ktorej sa stále učím. Nie je to tak veľmi o  odriekaní si veci ako o tom, že zámerne hľadám Boha. Je to jednoduchý koncept, ktorý niekedy nie je ľahký.

Tento rok, prijmem inú pôstnu výzvu. Viem, že to bude odo mňa vyžadovať disciplínu, a ja sa cítim tak zaneprázdnená, že to nebudem môcť splniť…. domnievam sa však, že práve to je dôvod,  prečo to potrebujem urobiť. Môžem dokonca zlyhať, ale tak len budem mať príležitosť požiadať o odpustenie a pokúsiť sa  znova. Jedinou vecou, ktorej sa fakt vzdávam je môj čas – aj keď sa vlastne v skutočnosti „nevzdávam času.“ Nikto iný nebude mať úžitok z toho ako strávim minúty, ktoré sú mi pridelené. Jednoducho sa rozhodujem využívať svoj čas ináč.

Pre niekoľkými rokmi, som bola úplne proti nápadu písania si denníka. Ale bola som vyzvaná, aby som to urobila a úprimne, nenávidím, ak výzvu neprijmem. Tak som rozhodla začať s niečím, o čom som si myslela že je dosiahnuteľné a nie príliš osobné. Zapojila som sa do aktivity Ann Voskampovej  Joy Dare (Odváž sa radovať). Bolo to ťažké, niektoré výpovede boli zložité, pretože ma nútili hľadať veci, za ktoré mám byť vďačná a niekedy som mala dni, dokonca týždne, keď som nemala náladu vzdať sa svojho perfektne oprávneného hnevu.

Takže keď uplynul rok a môj denník bol plný odrážok, prestala som. Avšak uvedomila som si ako veľmi sa môj postoj zmenil na negatívny, keď som sa nesústredila na to, aby som bola vďačná.

Tento január, som začala znova zámerne hľadať aspoň tri veci, za ktoré by som každý deň bola vďačná a tento rok, je to veľmi osobné. Niekedy je ich ťažké nájsť. Tých dní je mnoho, ale vtedy odmietam prijať fakt, že je to ťažké.

Iné dni, viem nájsť desať vecí, kým sa dovalí poludnie, a potom ich  zapíšem, až kým sú štyri popoludní. Ale keď si potrebujem pripomenúť požehnania v mojom živote, je pre mňa ľahké pozrieť sa na ne. Desať minúť čítania môže dramaticky zmeniť moju smutnú náladu.

Takže na začiatku mojej osobnej cesty pôstom 2014, je jednou  vecou, ktorej sa nevzdám hľadanie požehnaní v mojom živote. Vlastne, očakávam, že získam viac, ako som si vôbec myslela, že je možné získať.

Preložené z anglického originálu: „The one thing I’m not giving up for lent,“ od autorky Crystal Thieringer preložil s povolením od Zuzana Nováková