Nepoznám človeka, ktorého každodenným chlebom nie je uvažovanie o láske. Lásku všetci chceme. Všetci ju dávame, všetci hľadáme. Akoby bez nej zastal čas a neexistoval zmysel ničoho. Kým ju máme, plesáme a keď strácame, žialime. Lásku neoddelíme od nás a podstaty, ktorá nás tvorí. Možno najviac inšpirácie je v láske. Vytvára tóny hudbe, farby maľbám a hĺbku slovám.

Niekedy má  podoby, ktorým nerozumiem. Stále ju mám na mysli a chcem jej viac. Niekedy tak kŕčovito viac. Sú dni, kedy mi chýba, no predsa existuje a takisto dni, kedy jej mám na rozdávanie a neuvedomujem si jej cenu. Ale pravdou nad tým všetkým je jedno konštatovanie. Že láska je potrebná a každému prislúcha právo jej mať neobmedzené množstvo.

Mnohokrát skĺznem do škatuľkovania lásky a myslím si, že láska je len romantická. On a ona v objatí. V partnerstve, manželstve, rodičovstve. Prstene, rande, závoje, dotyky. No má oveľa väčší rozmer, ktorý niekedy končí za hranicami nášho chápania. A tam začína jej tajomný, Boha oslavujúci aspekt.

Začala som pracovať v nemocnici a ako som predpokladala, nie je to jednoduchá práca. Nie kvôli jej fyzickej náročnosti, ale kvôli dopadu, ktorý má. Mám možnosť celkom priamo ovplyvňovať ľudské životy. Často z toho mám strach a pýtam sa: „Bože, nemáš pre mňa niečo viac v rámci mojej komfortnej zóny? Veď toto je taká veľká zodpovednosť!“ Zatiaľ som len študentka a o fyzickom fungovaní ľudského života sa len učím. Neviem nič pacientom garantovať, a aj keď mám nárok na chyby, neviem, či mi ich chorí vo vlastnom trápení odpustia. Ja im však nič nezazlievam.

V týchto podmienkach, kedykoľvek žialim nad svojou ľudskou obmedzenosťou vo vzťahu k ľuďom na nestabilných nemocničných lôžkach, Boh ku mne hovorí len jedno. Že musím tých ľudí milovať. Naučiť sa ich vidieť inou optikou a skutočne dávať svoj život ako živú obeť kvôli nim. No je to tak ťažké, lebo som často sebecká a oni sú mi cudzí. Pán Boh ma ale v tomto prostredí učí láske tak veľmi ako nikde inde. Ukazuje mi na bezmocnosť, osamelosť a potrebu prijatia, ktorú pacienti majú. Učí ma nevyčísliteľnej hodnote úsmevu a pohladenia. Otvára mi oči. V momente, keď ignorovanej starenke pomôžete obuť ponožky a ona vás s vďačnosťou pohladí po vlasoch. Tam sa otvárajú nebesá a do môjho srdca vstupuje Božský rozmer lásky.

Začínam stále viac a viac chápať, že láska má naozaj mnoho podôb a je viac ako dlhé vlasy, iskričky v očiach muža, ruže, zvony, či svetlo sviečky. Aj to je nádherné a vzácne, a teším sa na mnoho bozkov a kvetov vo svojom živote, ale nateraz som Bohu nesmierne vďačná. On posúva hranice v mojej mysli a zobrazuje v nich dávanie lásky ako napokon krásne každodenné požehnanie bez ohľadu na jej podobu, trvanie alebo prijímateľa.