Sedím v jedálni so svojimi deťmi a raňajkujeme. Máme pohodu, napriek tomu, že sme vstali neskôr, a dnes ideme do kostola. Dopijem kávu, pozriem na hodinky a vravím si: „Výborne, tento raz sme to stihli bez kriku, v tichosti a s úsmevom na perách.“ Zrazu však volá môj muž, že už strašne meškáme.  A to nikto z nás nie je prezlečený.  Znova pozriem na hodinky a uvedomím si, že stoja.

Čas sa mi väčšinou „zastaví“ v tej najnepríjemnejšej chvíli.

Vtedy, keď čakám na dôležitú správu.

Keď moje dieťa práve píše dôležitý test.

Keď mi chýbajú tri týždne do narodenia dieťatka a ja mám brucho ako korytnačka a nohy ako slon.

Alebo keď čakám počas operácie milovanej osoby, ako to všetko skončí.

Aj príslovie nám vraví: „Je dlhý ako týždeň pred výplatou“. Keď sa mi dejú ťažké veci, čas ide oveľa pomalšie.

Zato, keď idem na dva týždne na dovolenku k moru, vraciam sa so slovami: „Ubehlo to ako voda“. Alebo keď svojmu najstaršiemu krájam tortu s deviatimi sviečkami , vravím si: „Kedy to moje dieťa vyrástlo?“

Čo keby sa mi to nejakým spôsobom podarilo vymeniť? Čo keby som si dobré veci naplno vychutnávala, užila si každú peknú chvíľu a potom na ňu ešte dlho, dlho spomínala?

A čo keby som tie ťažké chvíle prežívala na kolenách a s modlitbou na perách: „Bože, ďakujem Ti, že aj v tejto chvíli si so mnou a že raz sa budem na túto situáciu pozerať ako na niečo, cez čo si ma previedol Ty sám.“

Ranný zhon sme nakoniec zvládli. Nestihla som si ani kľaknúť, iba som v mysli vyslala rýchlu prosbu k Bohu, aby bol aj v tom kolotoči s nami. A On moju prosbu počul. A aj keď sa čas nezastavil, zvládli sme dnešné ráno so cťou. Ale pravda je taká, že sme ho napokon zvládli s Božou pomocou.