Kvietkovaná kabelka
Dnes som si spomenula na dve veci zo svojho detstva.
Vášeň po kabelkách a prsteňoch.
Moja vychádzka do mesta s mamkou bývala veľkým potešením, lebo som vedela, že budem mať nový prsteň na ruke a budem sa prechádzať so svojou kvietkovanou kabelkou. Mala som iba štyri roky. Neviem, čo vtedy behalo mojou hlavou, ale ako si všímam malú Johanu, spomienky ma pošteklili.
Keď som uzrela vo výklade kabelku s tými najúžasnejšími červenými kvietkami, bola som najšťastnejšie dievčatko na svete. Ako každé dieťa som bola presvedčená, že ju musím mať a bola som pripravená predviesť ten najzaujímavejší cirkus, na ktorom by sa pobavili aj okoloidúci. Asi to bolo dobré predstavenie, lebo biela kabelka s utešenými kvietkami bola nakoniec moja. A práve vtedy sa to začalo…
Nikdy a nikde som nešla ani na krok bez svojej kabelky a bez prsteňov na ruke. Keď som išla do škôlky, skôr než som prešla cez dvere, musela som ju spolu s prsteňmi dať ocinovi. Potom som sa hodiny tešila na to, ako ma ocino vyzdvihne. Nedočkavo som čakala na svoju kabelku, v ktorej bol zbalený celý môj svet. Teraz mi to príde milé, možno až smiešne, keď si spomeniem na obsah toho sveta.
Musel tam byť nejaký papier, ale nie hocaký! Musel to byť pekný „notebook“ alebo niečo, čo sa podobalo malej knihe, do ktorej sa dalo písať. A samozrejme pastelky. Z každej farby aspoň jedna. Niekedy som ich použila iba ako úlomok do svojej žuvačky. Ten úlomok mi ju sfarbil tak, ako som potrebovala. Tomu sa inými slovami hovorí výhoda mať staršie sestry a brata. Naučia aj to, čo netreba.
V kvietkovanej kabelke bola vždy aj obľúbená hračka, ale obvykle nebola moja. Moje hračky neboli zaujímavé. Preto som si „požičiavala“ od sestry. Rada som napodobňovala mamku, tak som si brala veci aj od nej. Keď si mamina nemohla niečo nájsť vo svojej kabelke, určite to našla v mojej.
Prečo pre mňa kabelka predstavovala celý svet? Bolo v nej aj to, čo mi nepatrilo. Iba na chvíľočku som sa tvárila, že je to moje. Na chvíľu som bola iba ja a moja kabelka. Keď som bola s ňou, neprekážalo mi sedieť v zbore pri ocinovi alebo vo vlaku aj celú hodinu.
Môj svet a veľkosť kabelky sa menili spolu s mojimi rokmi. Rozmýšľam nad celým terajším svetom, ktorý si denne nosím vo svojej kabelke. Viem, že je to osobné a že nikto do nej bez môjho vedomia nepozrie. Aspoň si myslím, že nie. :) Teraz však chcem mať v nej len veci, ktoré sú moje. Svet, ktorý naozaj patrí mne. Už sa nechcem pretvarovať, Boh mi dal presne to, čo potrebujem a presne toľko koľko potrebujem.
Nepotrebujem žiť vo veľkom a mať veľa. Chcem si vychutnať krásu s tým čo mám, niekedy je to ťažké, lebo chcem viac … veď viete :) … Ale keď si všímam malé veci a teším sa z toho čo mám, odrazu vidím veci ktoré som skôr nevidela.
Ann Voskampová napísala v knihe 1000 darov “…nemôžem byť voči Bohu vnímavá ak neprijímam to, čo dáva…” Nakukni do svojej “kabelky”; máš v nej niečo čo tam nepatrí?