Dáždnik z neba

Yellow umbrellas

Ak si dobre pamätám, tak vtedy bol asi november. Upršaný a studený. Padal drobný, nepríjemný, ostrý dážď, čo zaliezal až pod kožu a chladil celé moje vnútro veľmi nepríjemným spôsobom.

Nemám rada také novembrové dni.

V ten deň som bola v škole v Nitre. Slnko bolo schované ďaleko za oblakmi a navyše som si doma zabudla dáždnik.

Kamsi som sa v tom daždi ponáhľala. Vlasy som už mala úplne mokré. A vieš, aké nepríjemné to je, ak ti zmokne ofina, zlepence vlasov ti lezú do očí a vôbec sa nemôžeš ponáhľať preč, pretože na križovatke zasvietil červený panáčik? A tak som tam stála. So zmoknutou ofinou a smutnou dušou. Viac ako dáždnik nad hlavou mi chýbal dáždnik nad mojou dušou. Novembrové dni bez dáždnika pre dušu sú niekedy ťažké.

A vtedy ku mne odzadu pristúpila teta s veľkým žltým dáždnikom: „Poďte, schovajte sa, veď úplne premoknete.“

Usmiala som sa na ňu, poďakovala. Ona sa usmiala na mňa a keď sme sa za križovatkou rozdelili, už mi viac do duše nepršalo.

A potom raz na jar, tentoraz nie v Nitre, ale v Prešove, hoci vôbec nepršalo, bolo mi smutno. Cítila som sa tak trošku v živote osamelo. Akoby všetci mali pár, iba ja nie. Poznáš také chvíle? Keď ti z toho príde smutno? A keď túžiš, aby ťa niekto objal, usmial sa na teba očami a keby si pozrela na svoju ruku, bol by tam ligotavý symbol toho, že niekomu patríš?

Som len človek a sem-tam mi napriek dobrému životu, ktorý mám, príde smutno, že nemám pár.

A vtedy bol presne taký deň. Kráčala som domov z práce dobrých 45 minút z centra na rozkvitnutý Šidlovec. Kvôli únave som už nevládala bojovať so smútkom. Pripomínalo mi to ten pichľavý novembrový dážď. Ibaže teraz mi do očí neliezla mokrá ofina.

Znovu bola na križovatke červená. Zastavila som a duša mokla ešte viac. Predo mnou stála mladá mamička s kočíkom. A v ňom malé dievčatko, ktoré sa na mňa zrazu zoširoka usmialo. Z ničoho nič. Usmievali sa jej ústa, jej oči, jej líčka. Usmievali sa na mňa.

Aj ja som sa usmievala na ňu. Až kým nenaskočil zelený panáčik a až kým sme sa za križovatkou nevybrali rôznymi smermi.

Neverím v náhody. A tiež neverím, že Boh je ďaleko a nezaujíma ho dážď, čo padá na moju dušu.

Tetin dáždnik v Nitre a úsmev dievčatka v Prešove boli prejavmi jeho starostlivosti. „Mám ťa rád a všímam si, ako sa máš. Posielam dáždniky, aby som ťa chránil v daždi. Posielam úsmevy, aby si vedela, že máš pár. Že máš mňa. A ja ťa v tvojom smútku objímam.“

Naučila som sa mať rada tieto chvíle na križovatke, keď naskočí červená. Učím sa všímať si prejavy jeho dobroty. Hľadať ten najväčší. Pretože mi chce dať šancu zažiť, aký je dobrý.

V ruke drží dáždnik a hovorí: „Poď schovaj sa, veď úplne premokneš.“

Z upršaných dní tak napokon budú krásne.

Zdieľať
Zuzana Potocká

O autorovi Zuzana Potocká

Zuzka má hnedé oči, vysokoškolský diplom z angličtiny a slovenčiny, niekoľkokrát zlomené srdce a lásku, ktorá je lepšia než život. Obľubuje cheesecake, humor tvorcov Divadla Járy Cimrmanna, rozprávkovú Narniu C.S. Lewisa a východy slnka pozorované z kopca. Tvorivosť má zakódovanú v DNA: pečie papier, topí vosk v starých hrncoch, vyrába náušnice. Nevie písať na objednávku, a hoci jej blog vznikol preto, lebo to mala v popise práce, veľmi rýchlo si písanie obľúbila. A preto na adrese www.nelinkask.blogspot.sk stretnete jej srdce.

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *