Je zaujímavé, aký je ten život niekedy zamotaný. Myslíme si, že si len žijeme svoj vlastný život

a naše konanie ovplyvňuje hlavne nás. A netušíme, kto sa na nás díva, kto nás pozoruje, koho

ovplyvňujeme my. Pokiaľ nie sme rockové hviezdy, známi spisovatelia alebo vplyvní politici, tak

máme pocit, že náš život je v úplnej anonymite, a je tu len pre nás.

Raz, keď som v obchodnom centre tlačila nákupný vozík, stretol sa mi pohľad so starším

pánom. Tú tvár som poznala, a tak som sa usmiala a pozdravila. Pán sa na mňa zahľadel

a hoci neisto odzdravil, bolo mi jasné, že on ma nepozná. Pokračovala som ďalej pomedzi

regály a rozmýšľala som, odkiaľ ho poznám. Keďže pracujem v nemocnici v malom meste,

mojimi rukami prejde veľa ľudí, a tak som zvyknutá, že ľudia ma často pozdravia a ja ich

nepoznám. Ale tohto pána poznám, dokonca ho poznám veľmi dobre. Poznám jeho chôdzu,

poznám jeho oblečenie v zime aj v lete. Ale odkiaľ ho poznám a ako to, že on mňa nepozná,

keď ja ho poznám tak dobre?

Chvíľu som rozmýšľala a potom mi to došlo. Jasné, že on ma nemôže poznať! Je to ten

pán, ktorého každé ráno stretávam cestou do práce. On ide pešo a ja som v aute. Vždy, keď

odbáčam do mesta, tak niekde na tej dlhej ceste ho vídam. Niekedy na začiatku, niekedy až

na konci, podľa toho, ako stíham. Už asi 3 roky je súčasťou môjho každodenného pracovného

života. Keď sa blížim autom k tomu miestu, tak automaticky ho očakávam, a keď tam nie je,

rozmýšľam: „Je chorý, alebo má dovolenku? Možno len zaspal.“

Ten pán zrejme vôbec netuší, že keď sa ráno ponáhľa do práce, zahĺbený do svojich myšlienok,

tak jedno z mnohých áut, ktoré ho míňa, ho pozoruje. Len tak, len preto, že tam je vždy. On si

myslí, že si tam tak kráča len sám pre seba, ale z nejakého dôvodu je tam pre mňa dôležitý.

Keď ho zazriem, mám pocit, že všetko je v poriadku.

Pred pár rokmi som čítala knižku od Saint Exuperyho „Letec“. Opisuje v nej život pilotov pred

vypuknutím vojny. Vtedy nebolo GPS, ani iné precízne navigačné systémy. Piloti sa museli

orientovať podľa terénu, slnka, podľa svetielok v domoch. V knihe píše: „Oni si myslia, že tá

sviečka, ktorú si zapálili v kuchyni, a pri ktorej teraz večer sedia, svieti len pre nich. Netušia, že

sa na ňu dívam zhora, že dúfam, že tam bude, ani to, aká veľmi dôležitá je pre mňa, pilota, aby

som našiel smer.“

Cítim bázeň, keď si uvedomím, ako veľmi všetko, čo robím, alebo hovorím, ovplyvňuje druhých.

Že život, ktorý žijem, nepatrí len mne. Je až záhadné, ako sme spolu všetci prepojení: stačí, že

si niekto zažne svetlo vo svojej kuchyni, alebo kráča zamyslený do práce… Ak už toto dokáže

ovplyvniť druhých, čo potom musí urobiť skutok alebo slovo?

Majme lásku v očiach, dobré slovo v ústach a úsmev na tvári, pretože netušíme, kto nás

pozoruje.