Naložila som bielizeň do práčky a hlavou mi vírili mnohé myšlienky. Je to normálne, veď som žena a vieme, že mozog ženy stále niečo spracúva, pretože nepozná priečinky a prepážky na odkladanie informácií. Tie neprestajne putujú v hlave a objavujú sa znova a znova v rôznych momentoch, aj keď nemajú s danou situáciou nič spoločné. A tak stojím pri práčke a rozmýšľam o svojich príbuzných – o svojich sesterniciach, bratrancoch, ujoch a tetách. Myslím na nich aj preto, lebo je čas rozposlať vianočné pozdravy. Problém je v tom, že je v nich málo miesta.

Vídame sa len málo. Keď sa stretneme, tak mám pocit, že ma celkom nepoznajú. Ale čím som staršia, tým viacej mi na nich záleží. Niekedy sa pri našich stretnutiach naskytne príležitosť hovoriť o sebe alebo o našich hodnotách, ale na to musí byť správny čas a miesto. Navonok vedia o mne, že chodím do kostola, a že sme veriaca rodina. Ale to je asi všetko. Možno vnímajú aj iné veci, ale to ja neviem. Keďže sme spolu len málo, tak nepoznajú náš každodenný život a tým myslím aj naše každodenné zápasy.

Je to asi aj moja chyba, že prezentujem svoj život tak, že je všetko v poriadku. Na otázku, ako sa mám, prikývnem, že dobre. Dodávam, že sme relatívne zdraví, deti chodia do školy, my zase do práce, a to je v skratke náš život. A vyznieva to doslova ideálne.

Ale je to celá pravda?

Celá pravda to nie je, a preto som rozmýšľala nad tým, čo všetko by som im vlastne chcela povedať. 

Najprv by som im chcela povedať, že ako normálna matka a manželka, tak aj ja stojím pri tej práčke dobreže nie dennodenne. Pýtam sa sama seba, či aj ostatné ženy majú pocit, že nerobia nič iné len perú a sušia prádlo. Áno, viem, že perie za mňa práčka. (Nejaké chodenie na potok si naozaj neviem predstaviť, ale možno aj to by sa mi občas zišlo.)

A iné to nie je ani počas adventu a ani cez Vianoce. Aj keď by sme chceli lusknúť prstom a premeniť realitu na vianočné čaro vôkol nás, kopy bielizne ma uisťujú o tom, že oni sa z miesta samé nikam nepohnú. Podobne to je s vysávaním, varením, ustieľaním, utieraním prachu, neustálym odkladaním „niečoho“, vozením detí do školy a na krúžky, a tak ďalej a tak ďalej.  Je to kolotoč každodenných povinností.  Lebo aj veriaci človek žije v realite každodenných povinností.

Možno to navonok vyzerá, že mám vo všetkom „upratané“, ale nie je to vždy tak. Za okamih sa nejaká uprataná realita mení na búrku, ktorá sa začína jemným klopkaním dažďových kvapiek na okennú parapetu a končí sa vyčínaním vetra a plieskaním dažďa o okennú tabuľu, až sa mi nechce veriť, že počasie môže byť také nevyspytateľné.

Bolo to tak minulý týždeň, keď som odrazu vyšla z pohody do nepohody a riešila tristopäťdesiatdva nedostatkov svojich detí, zdravotné ťažkosti všetkých členov rodiny a k tomu si vyčítala, že som zase niečo nezvládla. Pokričala som po deťoch, čím som narobila dostatočný rozruch, ostro som zahriakla manžela, ktorý sa snažil pochopiť, prečo znova zažívame klimatické zmeny, a to, že sa vôbec snažím mať „upratané“ vo svojom živote ako veriaci človek bolo len zábleskom pekného ale vzdialeného sna. Prišiel dážď, prišiel vietor, prišla tma. Prišlo veľmi nepriaznivé počasie. A mne je jasné, že to nebolo naposledy aj napriek tomu, že sa snažím byť pripravená vyjsť do každého počasia.

Moje prípravy však zlyhávajú. Uznávam, že možno nejaký poloboh by sa mohol dostatočne pripraviť. Ale ja som len človek.

Hovorí sa, že po búrke vyjde slnko. Áno, je to zvyčajne tak. Pre mňa však po búrke vychádza na svetlo pravda. Pravda o mne, o nás. Môžeme sa pripravovať, ale niektoré zápasy prehrávame. Je to pravda. 

Práve teraz počas adventu veľa počúvam o tom, že je čas sa pripraviť na príchod Spasiteľa alebo na Jeho narodenie. A my upratujeme a čakáme. Má to svoje čaro.

Ale chcem zdôrazniť aj to, že Boh je ten, ktorý prichádza k nám. Toto je to, čo by som tak veľmi chcela povedať svojim príbuzným, ktorých poznám a vídavam tak málo, a ktorí možno ešte nespoznali veľkosť tejto pravdy.

Chcela by som im povedať, že Boh prichádza k nám aj počas búrky, nie len vtedy, keď sme všetko upratali a sme pripravení privítať Jeho návštevu. Dôležité je to, že On prichádza a nie to, že my sme pripravení. V jednom okamihu môžeme mať pocit, že sme hodní prísť pred samého Boha, ale to sa v sekunde môže zmeniť a my máme pocit, že Boh by nás nemal nájsť nehodných a radšej to odkladáme na vhodnejší čas.

Advent – On prichádza.

To je všetko, čo je dôležité.

Niektorí z nás majú upratané srdcia a niektorí pochybujú, či vôbec sa ešte niečo dá urobiť, aby človek mohol mať pocit, že je „upratané“.

Boh ale prichádza. Jeho príchod je ako dážď a voda, ktorá sa nedá zastaviť, a ktorá steká do každej trhliny v zemi, aj tam niekde v hlbinách zeme, kde sa človek niekedy nachádza. Takto to opísal jeden švédsky kazateľ.

On prichádza. Prichádza a nachádza nás tam, kde sme.

A pozýva nás. Pozýva nás veriť. Veriť v Neho. Nepýta sa prečo. Nepýta sa kedy.

Prichádza k nám. K tebe osobne.

Emanuel. V preklade Boh s nami.

V tomto vidím veľkosť adventu a Vianoc. Boh je ten, ktorý sa skláňa k nám. On nás dvíha celou svojou silou a láskou. Utrápených. Chorých. Nevďačných. Uponáhľaných. Nenávistných. Materiálnych. Malých. Veľkých. Veriacich. Pochybujúcich. Hľadajúcich.

Toto je pravda o nás a o Ňom. On prichádza k nám.

To, že nás Boh nenechal napospas tme, ale prišiel ako Svetlo sveta ma napĺňa nádejou. Aj tento advent. Aj tieto Vianoce.

Je to nádej, ktorú môže dávať len On. Nádej, že aj keď znova príde nepriaznivé počasie, On nás nachádza priamo tam, kde sme. Nečaká, že pred Neho prídeme len vtedy, keď sa cítime ako víťazi hodní Jeho pozornosti. Práve naopak. On prišiel, aby dal nádej tým, ktorí úprimne vyznávajú, že nie vždy sú dostatočne pripravení na Jeho príchod, ale s vďačnosťou Ho vítajú a tešia sa Jeho priazni, aj keď podmienky môžu byť doslova nepriaznivé. 

To je celá pravda. 

Vraciam sa k práčke, aby som dokončila to, čo som začala. Toto som však chcela povedať svojim príbuzným. Vianočný pozdrav im pošlem aj poštou.