22. Pekný vek. Môj. Ani málo, ani veľa. Teším sa, že v mojom živote nastala rovnováha medzi infantilnosťou a zodpovednosťou. Hravosťou a nezávislosťou. Rada budím dojem silnej ženy, ktorá nikoho nepotrebuje, jedinou hybnou silou je jej rozum. Lenže, aj keď často tento dojem v ľuďoch evokujem –  ľadovej sochy, či vari kráľovnej z Narnie; nie som taká. Rada by som bola, naozaj. Ale často som iná. Som citlivá a ľahko zraniteľná. Potrebujem povzbudenie a potrebujem sa niekedy aj vyplakať. Snívam o jesenných kávach pri krbe zabalená v deke. A tam niekde je môj manžel a naše deti. Sú to pekné sny.

Ale mám 22. Niekomu to príde málo na takéto sny. „Užívaj si, kým môžeš!“ hovoria mnohí. Snažím sa trošku samú seba oklamať, že tie sny nemám a že snívam o kariére ženy, čo so sebavedomím rozráža dvere a púta svojou pseudo-silou.  Čiastočne si to aj viem predstaviť. Ale nemôžem poprieť jednu vec: akokoľvek racionálne sa snažím moje túžby potláčať, vynárajú sa.

Poslednú dobu, akoby ma to prenasledovalo. Mnohí z mojich priateľov sú kresťania a vážia si ideu manželstva ako zväzku pred Pánom Bohom. Mnohí sa berú mladí. Niektorí majú práve 22, niektorí menej. Niektorí viac. Ja to mlčky sledujem. V priebehu posledných dvoch rokov sa v mojom okolí takmer všetci moji priatelia „zaláskovali“. A ja som začala do rovnice dosadzovať seba.

„Bože, kedy budem ja na rade?“

„Bože, vari nie som dosť pekná alebo dosť vtipná, či múdra, že mňa nikto nechce?“

„Čo majú oni a ja nie?“

Otázky priam ako vytrhnuté z klišé knihy pre kresťanské dievčatá. V určitom bode som videla tieto otázky na každom rohu, kam som šla. V škole, v cirkvi, na ulici. Záhadné obviňovanie seba samej prešlo do beznádejného kruhu. Ja – muži – manželstvo – priateľstvo – ona – oni – Bože prečo? – kedy a kde?

V jednom bode som si však povedala rázne: DOSŤ! Všetko toto sa mi znechutilo! Už ma tieto pochybnosti nebavili!

Na začiatku tohto roka som vedela, že Boh ma volá do misie.  Pracovať s mládežou a objavovať nové dimenzie vo vzťahu s Ním. A tak som sa začala na to pripravovať a myšlienky na manželstvo dala bokom. Absolútne. Nadšenie z iných, podstatnejších vecí, mi ani nedávalo priestor na to myslieť. Konečne som od toho celého bola voľná.

Po nádhernej misii som sa zaľúbila do Boha viac, ako kedykoľvek predtým. Poznala som, že moje myšlienky o mne samej a vzťahoch boli síce prirodzené, ale nerozumné. A že som bola malicherná. Nedôverovala som svojmu nebeskému Oteckovi, že som dostatočne pekná, múdra a súca pre vzťah. Neverila som, že Jeho načasovanie je dokonalé. Už verím.

Návrat domov pre mňa znamenal mnohé zmeny. Jednou z nich bola zmluva, ktorú som s Bohom uzatvorila. V srdci som sa rozhodla, že po dobu najbližších dvoch rokov nebudem vedome, ani nevedome vyhľadávať romantický vzťah s mužom a že sa na sto percent vydám Bohu a budem rešpektovať Jeho vôľu. Ťažké rozhodnutie, obzvlášť, keď som o tom predtým veľmi intenzívne premýšľala. Spísala som si formuláciu na papier a nechala podpísať tromi priateľkami kvôli dosvedčeniu, že to myslím vážne. Moje srdce bolo už doteraz zlomené mnohokrát a dosť silno. Už nenechám nikoho, aby doň vstupoval, iba ak to tak má byť.

Od tohto rozhodnutia sa akoby prelomili všetky ľady. V priebehu týždňa som bola nepriamo požiadaná o ruku. Čože? Môj dlhoročný priateľ sa mi vyznal zo svojich sympatií voči mne. Čo? Odvtedy ako by sa roztrhlo vrece s nápadníkmi. Prečo teraz? Teraz, keď som to pustila. Smejem sa z tohto načasovania. No, na pozadí týchto naoko Murphyho zákonov znie významné a láskavé Božie zasľúbenie, že On má pripraveného skvelého Božieho muža. V Božom čase. Na Božom mieste…

Môj status sa nezmenil. Stále 22. Stále slobodne nezadaná. Teraz však s jedným krásnym rozdielom. S radosťou, konečne neotrasiteľnou, v očakávaní prenádherných okamihov v Božom pláne. A so slobodným srdcom od akýchkoľvek výčitiek.

Dnes mám 22. A moje srdce je napokon krásne slobodné.