Na Konci Cesty
Počas svojej práce v nemocnici som mala možnosť stretnúť veľa starších ľudí.
A ako ich roky, radosti, starosti a zážitky poznačili, začala som ich radiť do dvoch skupín: spokojných a nespokojných.
Spokojným väčšinou stačilo len málo.
„Čo potrebujem?…..len váš úsmev sestričky“.
Nespokojní vyžadovali neustálu starostlivosť. Ale hlavne, neustále sa sťažovali na ťažký život a ťažké udalosti, ktoré museli prekonať. Najprv som si vravela, áno, asi majú na to právo, veď veľa z ich príbehov naozaj neboli ľahké. A tak som dospela k názoru, že sú to ťažké životné udalosti, ktoré dokážu človeka zlomiť a zahorknúť. Keď som sa viac zblížila s tými spokojnými všimla som si, že ani ich príbehy neboli jednoduché. Niektoré príbehy boli priam šialené.
„Čo to mám za číslo na ruke?“
„Viete, prežila som koncentračný tábor, každý deň tam niekto zomrel…. a všetci sme mu to závideli“.
Dokonca ani takéto zážitky jej nevzali úsmev z tváre a láskavosť z očí. Nehovorila o tom, čo jej život vzal, ale čo dal.
Neviem to presne, ale asi je to tak, že nie sú to ťažké udalosti a životné podmienky, čo bránia šťastiu človeka, dokonca ani veľmi veľmi ťažké udalosti. Musí to byť niečo iné; je to hriech, ktorý nás jedine dokáže zlomiť. Hriech v podobe hnevu, závisti, lenivosti a ubližovania iným. A sú to tiež nesplnené sny. Ale nie tie, ktoré sa nám nepodarilo splniť, ale tie, ktoré sme sa nepokúsili splniť.
Keď sa dívam na deväťdesiatročnú dámu s vytetovaným číslom na ruke, tak dúfam, že na konci cesty aj ja raz budem mať rovnaký úsmev na tvári… aj bez čísla…
Andrejka, krásne napísané. Pravdivá myšlienka. Rozdiel nie je v množstve a veľkosti ťažkostí, je v srdci človeka.
Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré; tým, čo sú povolaní podľa jeho rozhodnutia. -Rimanom 8:28
To je moja nádej, že moje šťastie nezávisí len od okolností. Inak by bola zo mňa už pekne namosúrená ženská :)