Mám rada rituály, vždy som ich mala rada. Rada počúvam keď slávni ľudia v telke rozprávajú o svojom detstve a je tam napríklad: „každý rok sme oslavovali narodeniny tety Bety a ona upiekla vždy rovnakú tortu; alebo pravidelne sme v lete chodievali na chatu do Tralákoviec a zbierali tam čučoriedky; alebo naša mamka si vždy zvykla v nedeľu obliecť sviatočnú bielu zásteru“. Keď počúvam tie príbehy, cítim sa zrazu tak dobre, tak bezpečne. Ako keby som cítila chuť Betynej torty a vôňu lesa v Tralákovciach. Myslím, že sú to práve naše rituály,  ktoré najviac zostávajú v spomienkach na naše detstvo alebo určité obdobie života a zbližujú nás.

Pamätám si, ako sme raz mali celú Tomášovu (manželovu) rodinu u nás na návšteve. Jeho súrodenci sú už každý niekde inde, majú  svoju rodinu a svoju prácu a zdalo by sa, že je to už dávno, keď spolu vyrastali a veľa spoločného nezostalo. Až kým neprišlo to známe „pamätáš?“. Pamätáš ako nás zvykla maminka naháňať varechou, keď sme niečo vyviedli a my sme vždy vyliezli na poschodovú posteľ, aby na nás nedočiahla a čakali, kým ju to prejde? Pamätáš ako ocko každý rok chodieval do horského parku zbierať jedlé gaštany alebo ako si Maťo krupicovú kašu zvykol zamiešať, aby mu rýchlejšie vychladla a potom to vyzeralo ako….niečo iné. A odrazu zase boli malými deťmi so spoločnými spomienkami, zrazu si znova boli tak blízki.

Áno aj ja si spomínam na naše rituály a tradície. Ako sme každý rok na Vianoce so sestrou vyžierali salónky zo stromčeka a namiesto nich sme tam dávali kamienky aby vyzerali, že sú plné. Alebo ako nám ocko vždy zo služobnej cesty doniesol tie veľké guľaté lízatká. Alebo ako sme spoločne na Vianoce a Veľkú noc písali pohľadnice našej početnej rodine, moja sestra diktovala adresu, ja som písala a mama lepila známku. Úplne obyčajné chvíle, ktoré pomáhajú upevniť putá medzi generáciami, ktoré vám pomáhajú pochopiť kým ste, že ste súčasťou rodiny, ktorá je silnou jednotkou, že sa máte radi. Sú to zážitky, ktorými ste si navzájom zaviazaní, lebo nikto iný na svete nechápe ich význam tak, ako práve vy. Vy spoločne. Celoživotné puto vzniká často vďaka tradíciám, ktoré dávajú spoločne strávenému času zmysel. Najsilnejšie momenty rodinného života sú často tie najobyčajnejšie zážitky.

Covey napísal vo svojej knihe Sedem zásad pre šťastný rodinný život, že ak rodičia a deti pestujú tradície, ktoré sú pre nich významné, zakaždým, keď sa k niektorej vracajú, obnovuje táto tradícia emocionálnu energiu a väzbu s minulosťou.

James Dobson tiež tvrdí, že rodiny ktoré sa pravidelne stretávajú aspoň 2-3 x do týždňa pri spoločnej večeri, tak ich členovia majú väčšiu pravdepodobnosť, že sa nepustia na zlý chodník a v živote budú viac úspešní.

Veľmi sa mi páči príbeh Roberta Fulguma v knihe Rituály nášho života: Spýtal som sa kamaráta, ktorý je výborný žonglér: „Ak by som bol na tvojej úrovni, čo by som si mal ceniť na tvojich schopnostiach najviac?“ Povedal mi, že priemerný divák by bol fascinovaný tým, že dokáže chytať a zas vyhadzovať toľko predmetov. V skutočnosti je zo všetkého najťažšie udržovať určitý rytmus, rovnomerne dýchať a nedovoliť, aby stúpol adrenalín, keď sa zvýši počet loptičiek. Odborník by si všimol i to, že kamarát si vytvoril určité ustálené pohyby a naučil sa na ne spoliehať s tým, že loptičku občas aj nechytí. Špičkový žonglér si nesmie dovoliť stratiť hlavu a vnútorný pokoj. Tajomstvo žonglovania spočíva vo vnútornej vyrovnanosti a schopnosti prehliadať určité veci. V tomto tvrdení sa skrýva určitá životná filozofia. Ak sa učím žonglovať s časťami svojho života, dochádza mi, že zmysluplné rituály majú veľa spoločného s dosahovaním vnútornej vyrovnanosti a že prehliadať určité veci v živote je rovnako dôležité ako ich podržať.

Áno, mám rada rituály. Idem dokončiť tú bábovku, ktorú pečiem vždy v nedeľu na raňajky…. už 16 rokov.