Prvá otázka, ktorú sa ma deti po návrate zo školy domov pýtajú je „Čo bude na večeru?” a väčšinou nasleduje hneď aj druhá „A pozvala si aj niekoho?”. Deti sa akosi naučili dve veci: jedlo je dôležité a dôležití sú aj priatelia.

Nemyslím si, že je to len o samotnom jedení: je to o spoločnom varení a o tom, že nám to prináša potešenie, lebo sa s niekým môžeme rozdeliť.

Ako matka sa snažím ukončiť moje pracovné povinnosti predtým ako deti prídu domov zo školy. Snažím sa (aj keď veľakrát sa mi to nepodarí) venovať tento čas len im.  Snažím sa netelefonovať a nesedieť pri počítači; chcem byť jednoducho s deťmi: robiť úlohy, rozprávať sa a byť spolu.

Príprava večere však naruší tento môj “plán,” lebo každý deň mi treba aspoň 1 a pol hodiny na prípravu večere.

A tak som prišla s výbornou myšlienkou, ako v kuchyni ušetriť čas: rozdelila som rôzne úlohy deťom, aby aj oni mohli pomôcť s prípravou. Takto sa im môžem venovať jednotlivo, naučia sa niečo o varení a pritom ide príprava rýchlejšie.

Je to skvelá skúsenosť aj pre mňa aj pre moje deti.  V kuchyni sa im veľmi páči, hlavne ak majú robiť niečo, čo je novou výzvou a pritom môžu používať nebezpečné náčinie.

Bol pondelok. Robili sme si mexické tacos. Na rade bola Emili, aby mi pomohla v kuchyni. V ten deň sme nestíhali všetko načas a tak som sa snažila pracovať rýchlejšie ako je zvykom, aby sme čo najskôr mohli večerať.  Znervózňuje ma, keď deti zaradom prichádzajú do kuchyne a pýtajú sa ako dlho to potrvá kým ešte budeme jesť a to hlavne vtedy, keď som ešte ani riadne nezačala! Hlboké povzdychy. Zdvorilé odpovede.

Keďže Emili je najstaršia a má v kuchyni najviac skúseností, nemusí byť pod mojím neustálym dohľadom.  Je schopná a má istotu, že to zvládne.  V príprave guacamole sa jej nikto nevyrovná, lebo ju zvláda od a po z (aj bez receptu).  Ak máte na večeru tacos, je to viac než dôležité.

Robila som niekoľko vecí naraz a Emili sa venovala príprave guacamole.  Kútikom oka som videla, ako prechádza poza mňa a v ruke drží avokádo a prekrajuje ho nožom.  Len sa pozrite na túto vetu, čo som napísala: “Vidím, ako poza mňa prechádza a zároveň krája niečo nožom.”  Nespomínala som pre chvíľou, že už nepotrebuje nad sebou žiaden dozor?

Takže ma vôbec neprekvapilo, keď sa jej pri náraze na kôstku vyšmykol nôž a čepeľ dopadla na jej ruku.

Chcem vám povedať niečo o mojich kuchynských nožoch. Jedna moja dobrá priateľka mi dala malý kuchynský brúsič nožov. Za pár sekúnd máte nôž ostrý ako britva, čo je podľa môjho názoru základom pre ktorúkoľvek kvázi-serióznu gazdinku. Tá brúsička je úžasná.  Moje nože sú len zriedkavo tupé.

Poznáte ten pocit, keď sa porežete a ešte vám nezačala tiecť krv? A aj keď ste si viac-menej istí, že ste sa porezali, na zlomok sekundy ešte veríte, že možno tomu tak nie je?  Som presvedčená, že to napadlo aj Emili.  Stála tam (s pocitom hrdosti) a myslela si, že unikla zraneniu. A potom sa pustila tiecť krv.

Ešte chcem niečo vysvetliť.  K lekárom často nechodíme. Tu je niekoľko dôvodov:

1. Nemáme slovenské zdravotné poistenie, takže návšteva u lekára je vždy sporná.  Nevedia, čo majú s nami robiť – myslím to doslovne – a tak to trvá ešte dlhšie ako za normálnych okolností.

2. Neviem presne, kam ísť. Je v tom rozdiel podľa zranenia. Neexistuje žiadna “všeobecná” pohotovosť.

3. Ak je možné vyriešiť to doma, načo by sme si spôsobovali starosti?

Nechápte to zle. K lekárovi chodíme (a stalo sa tak už veľakrát), ale najprv zvážim všetky svoje možnosti:  urobia niečo čo ja nemôžem? A v tomto prípade by to zašívali.  Ja nemám potrebné nástroje (inak by som to urobila!). Naozaj je potrebné to zašívať?  Snažím sa rýchlo rozhodnúť.  Pozriem sa na hodiny.  Je 18,30 hod.

A tak som konala tak, ako by konala matka, ktorá má aspoň čiastočné zdravotnícke vzdelanie. Opýtala som sa svojho manžela Zaca, či máme doma sekundové lepidlo!  Čítate správne, sekundové lepidlo. Skôr než si pomyslíte, že som totálny idiot alebo budete mať chuť ma udať na sociálku, chcem vás uistiť, že už mám nejaké tie skúsenosti s kožným lepidlom. V Amerike mám priateľa, ktorý je lekár a ten ma dostatočne poučil o aplikácii. Ide len o to, že teraz nemám pri sebe žiadne kožné lepidlo, ale mám sekundové lepidlo. Viem ako na to a verím, že by to mohla byť vhodná alternatíva.

Vzala som ju do kúpeľne, ranu dôkladne vyčistila. Najprv vodou a mydlom a potom antiseptikom. Tri aplikácie lepidla a hotovo. Musím povedať, že sekundové lepidlo neuschlo tak rýchlo ako to kožné, ale rozhodne splnilo svoj účel. Rana bola “reparovaná” za menej ako 30 minút a k tomu sme si ešte sadali za stôl pred štvrť na osem! Zac musel dokončiť guacamole za Emili, ale uisťujem vás, že nebolo také dobré ako keby ho robila ona.

Po týždni sa rana zahojila. Žiadne problémy. Žiadna infekcia. Vyzerá to tak, že sme sa pri tejto situácii v kuchyni všetci niečomu krásnemu naučili (a nemá to nič dočinenia s lepidlom).

A napokon som predsa len nadobudla istotu publikovať tento článok!

[box] translation by Radka Fiala[/box]