Moja sestra mi nedávno spomínala akou ťažkou situáciou prechádza naša sesternica.Výsledky testov ukázali, že dieťatko, ktoré čaká sa narodí s dawnovým syndrómom. Jej mi jej ľúto, keď si na to pomyslím. „Och, to je hrozné“ bolo však všetko, čo som dokázala povedať. Moja sestra, ktorá ju chcela povzbudiť povedala, „pamätaj si, že Boh ti nedá viac, než dokážeš zvládnuť“; trošku ma zamrazilo, keď som to počula. Keď ľudia prechádzajú ťažkými vecami, zdá sa mi, že počujem tieto alebo podobné slová pomerne často. Vo svojom živote som na mieste, kedy tomu nerozumiem. Prečo je pre nás prirodzené reagovať na ťažké správy vysvetľovaním, keď niektoré veci sa jednoducho nedajú vysvetliť? Kedy je ten čas zahodiť všetky „správne“ odpovede? Pretože napokon, možno práve „je mi to ľúto, ja neviem, čo na to povedať,“ je to, čo prináša útechu a dáva priestor pre niečo krásne. ~Kim Shepperson

„Mami, môj ocko je veľmi ďaleko, že?” Jej zelené oči sa stretnú s mojimi v spätnom zrkadle auta a ona čaká.

„Áno miláčik, je,” odpovedám, zatiaľ čo vnútorne panikárim. Ako veľmi chcem napraviť jej zlomené štvorročné srdce! „Ale Boh je tvoj otec, to vieš.”

Prikývne, „Viem…” a kým sa naše kolesá pod nami točia, vidím ju bezvýrazne hľadieť von oknom. Auto zahalí ticho a rozmýšľam, že som možno až príliš rýchlo prekročila most a posúvam sa ďalej v diskusii o tom, kde žijú jednorožci a koľko tak asi stoja služby zúbkovej víly.

Zhlboka sa nadýchne a ja vidím ako sa jej brada chveje.

„Ale ja nemôžem cítiť Boha ako ma objíma.”

Chcem dupnúť na brzdu a odstaviť auto pod prikrývkou stromov. Nie je túžba každého rodiča ochrániť svoje deti od takejto bolesti? A predsa, cítim ako som ju s ňou priviedla na svet. Cítim, že som jej dala život, a zároveň som jej dala aj toto bremeno, a nezáleží ako to naporcujem, ona raz zistí, čo za chaos sme vyrobili.

Moja dcéra sa bežne pýta, kde je jej otec. A unavuje ma ako mi ľudia hovoria, aby som jej povedala, že Boh je jej otec. Viem, že Boh je jej otec, ale buďme úprimní, Boh je aj lepšou mamou akou som ja a Boh je všetkými vecami, ktoré potrebuje a aj koncom všetkým vecí.

Som uväznená medzi túžbou chcieť všetko spraviť lepším, pomôcť jej a poznaním, že neexistuje nič, čo by som mohla povedať alebo urobiť, aby som zacelila tú trhlinu. A skutočne, nie je toto to, čo sa snažíme robiť jedni druhým? Vidíme veci, o ktorých si myslíme, že sú rozbité a sme naozaj dobrí v tom, ako na ne vieme upozorniť a zahalíme ich do „perál múdrosti”, do chabých slovných bandáží a sentimentálnych výskumov, citátov a štúdií.

Vidíme zlomenosť, no namiesto toho, aby sme sa pozerali na toho, ktorý bol zlomený, sme na našom životnom pátraní po vykúpení seba navzájom. Rozvrátená teológia. Porušený svetonázor. Rozbitý rozpočet, rozbité plány, postoje, vzťahy. Niekde v mojej hlave mám predstavu, že Boh je ako taký kutil s príručnou lekárničkou a možno, ak budem pracovať v jeho zastúpení, ušetrím mu prácu a vysvetľovanie.

A to je to, o čo sa snažím pri mojom dieťati. Vidím všetky tie drobné kúsky, ktoré sa odštiepujú z jej srdca a ponáhľam sa do vitríny s povestnou medicínou, aby som to zastavila.

Boh je tvoj otec.

Boh ťa miluje viac ako tvoj ocko a tvoja mamička.

Mamička ťa miluje dosť aj za dvoch rodičov.

Niektoré deti nemajú mamu alebo otca.

A tak ďalej. A aj tak sa to štiepi a láme.

Prečo?

Pretože žiadne ľudské srdce nebolo stavané na to, aby čelilo takejto zlomenosti. Dokonca aj Ježiš zomrel pod jej vplyvom.

Viem, vyhýbam sa roztrieštenosti. Som vystrašená z „Neviem“ a radšej by som povedala „Aha, snažila som sa to opraviť, a, hm, snažila som sa, dobre? Tak mi aspoň vyjadri nejaké uznanie Bože, pretože som povedala niečo, urobila niečo, napísala niečo, zaujala som stanovisko ohľadom niečoho a aspoň som sa snažila.“

Jednej noci som žiadala Boha o odpovede. A namiesto hrania „biblickej rulety“ som pocítila ľahkosť ohľadom „Neviem“ a tichý pokoj v pripustení – „Ja neviem o ničom z tohto, Bože. Mám veľa otázok a necítim, že si blízko, keď to najviac potrebujem.“

„Je mi ľúto, miláčik. Máš pravdu.“, odpoviem svojej, teraz už zaslzenej dcére na zadnom sedadle. „Máš pravdu, nevieš cítiť jeho objatie. To teda nie je nič moc, že?“ Ten prázdny priestor je skľučujúci. Vedela by som jej všetkými možnými poetickými spôsobmi povedať ako Boh hýbe vetrom a ľudskými rukami, ako je prítomný v letných nociach plných hviezd alebo keď sa túlime k sebe pri svitaní. Ale nepoviem. Nie tento krát. Pretože tento pocit bolesti je súčasťou ľudského bytia; je súčasťou uvedomovania si prečo potrebujeme Ježiša. A ja nie som jej spasiteľom.

Prikývne. „Objímeš ma, keď prídeme do školy?“

Usmejem sa a odpoviem, samozrejme že objímem.

Objímem ťa a budem ťa držať naveky vekov, poviem, a pokračujeme v ceste.

Niečo, niekde, jedného dňa jej zlomí srdce na milión kúskov. V tom momente, či sa to stane počas našej ďalšej cesty autom alebo o dvadsať rokov neskôr, dúfam, že sa neuchýli k eufemizmu alebo kolokvializmu (k zjemňujúcim slovám či metaforám) pri vysvetľovaní si vecí, ktorým nerozumie. Len dúfam, že si zapamätá, že tá chvíľa ktorá bolí, ju nezabije. Niekto už zaplatil aj za cenu tej bolesti, aby si ona nemusela nalepiť náplasť a snažiť sa pokračovať. Bremeno zúfalstva bolo plne nesené tak, aby keď bude čeliť veciam, ktoré vyvolajú otázky, zúfalstvo, pochybnosť a údiv, nebude sama pod ťažobou toho všetkého. Môže nechať padnúť všetky zlomené kúsky a nechať Evanjelium milosti poradiť si s tým zbytkom.

Ako sa to stane? Neviem.

 Preložené z anglického originálu: „When it’s Time to Throw Out All of the Good Answers,“ od autorky Andrea Levendusky, preložil s povolením.